460Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“12651391 (2 Pt 1, 4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“79
„Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“80
1988 „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“81
461Cirkev preberá výraz svätého Jána („Slovo sa telom stalo“: Jn 1, 14), a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť,653661 aby v nej uskutočnil našu spásu.449 Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 5-8).82
462List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ‚Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam... aby som plnil tvoju vôľu, Bože'“ (Hebr 10, 5-7, cituje Ž 40, 7-9 [LXX]).
463Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna90 je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1 Jn 4, 2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1 Tim 3, 16).
464Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery88 musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.
465Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“.83
Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homoousios]84
s Otcom“,242 a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“85
a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.86
466Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou... sa stalo človekom.“87
Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna495 vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou... nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“88
467Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ‚vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4, 15); zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sa má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“89
468Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]..., ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“.90
254 Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu,91
nielen zázraky, ale aj utrpenie,92
ba aj smrť:616 „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“93
469Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom,212 naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia.94
A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“95