10. Po takomto ozrejmení osobného rozmeru ľudskej práce treba pristúpiť k druhému okruhu hodnôt, ktorý s ňou nevyhnutne súvisí. Práca je základom formovania rodinného života, ktorý je prirodzeným právom a povolaním človeka. Tieto dva okruhy hodnôt – jeden spojený s prácou, druhý vyplývajúci z rodinnej povahy ľudského života – sa musia navzájom správne spájať a správne sa navzájom prenikať. Práca je v istom zmysle podmienkou, ktorá umožňuje založiť si rodinu. Rodina totiž vyžaduje prostriedky na hmotné zabezpečenie, ktoré človek normálne nadobúda prácou. Práca a pracovitosť podmieňujú aj celý výchovný proces v rodine práve preto, že každý sa „stáva človekom“ okrem iného prácou; a úloha stávať sa človekom je podstatným cieľom celého výchovného procesu. Je jasné, že tu v určitom zmysle prichádzajú do hry dva významy práce: práca v prvom význame umožňuje život a udržiavanie rodiny; prácou v druhom význame sa uskutočňujú ciele rodiny samej, zvlášť výchova. Tieto dva významy práce sa však spájajú a v rozličných bodoch dopĺňajú.
Celkove treba pripomenúť a povedať, že rodina je jedným z najdôležitejších východiskových bodov, podľa ktorých sa musí formovať sociálno-etický poriadok ľudskej práce. Učenie Cirkvi vždy venovalo tejto otázke osobitnú pozornosť a v tomto dokumente sa nám bude treba k nej ešte vrátiť. Rodina je totiž spoločenstvom, ktoré môže jestvovať vďaka práci a súčasne je pre každého človeka prvou súkromnou školou práce.
Tretí okruh hodnôt, ktorý sa vynára v tejto perspektíve – v perspektíve subjektu práce – sa vzťahuje na veľké spoločenstvo, do ktorého človek patrí na základe zvláštnych kultúrnych a historických zväzkov. Také spoločenstvo – aj keby ešte nedosiahlo zrelú formu národa – nie je iba veľkým, aj keď nepriamym „vychovávateľom“ každého človeka (veď každý v rodine dostáva výchovu podľa tých náplní a hodnôt, ktoré tvoria celkovú kultúru daného národa), ale aj veľkým historickým a konkrétnym spoločenským vyjadrením práce celých generácií. To všetko spôsobuje, že človek svoju najhlbšiu ľudskú totožnosť spája s príslušnosťou k národu a že svoju prácu chápe aj ako zveľaďovanie spoločného dobra vytvoreného spolu so svojimi krajanmi a pritom si uvedomuje, že touto cestou práca slúži na rozmnožovanie bohatstva celej ľudskej rodiny, všetkých ľudí žijúcich na svete.
Tieto tri okruhy si stále zachovávajú svoju dôležitosť pre ľudskú prácu v jej subjektívnom rozmere. A tento rozmer – čiže konkrétna skutočnosť pracujúceho človeka – má prednosť pred objektívnym rozmerom. V subjektívnom rozmere sa uskutočňuje predovšetkým tá „vláda“ nad svetom prírody, ku ktorej je človek od samého začiatku povolaný podľa známych slov Knihy Genezis. Ak sám proces „podmaňovania“ zeme, čiže práca z hľadiska techniky, je poznačený v priebehu dejín a najmä v posledných storočiach nesmiernym rozvojom výrobných prostriedkov, je to zjav užitočný a pozitívny, pravda, pod podmienkou, že objektívny rozmer práce neprevládne nad subjektívnym rozmerom tým, že človeku odoberie alebo zmenší jeho dôstojnosť a jeho neodcudziteľné práva.
11. Uvedený náčrt základnej problematiky práce, nadväzujúci na prvé biblické texty, predstavuje akúsi nosnú štruktúru náuky Cirkvi, ktorá sa udržuje nezmenená v priebehu storočí v kontexte rozličných historických skúseností. Avšak na pozadí skúseností, ktoré predchádzali zverejnenie encykliky Rerum novarum, i tých, ktoré nasledovali potom, nadobúda osobitnú výraznosť a živú aktuálnu výrečnosť. Práca sa v tejto analýze javí ako veľká skutočnosť, ktorá má základný vplyv na ľudský spôsob formovania sveta zvereného človekovi Stvoriteľom; je skutočnosťou úzko spojenou s človekom ako vlastným subjektom a s jeho rozumovým konaním. Táto skutočnosť v normálnom priebehu vecí napĺňa ľudský život a silne ovplyvňuje jeho hodnotu a zmysel. Hoci je spojená s námahou a úsilím, neprestáva byť dobrom, takže sa človek rozvíja láskou k práci. Tento celkom pozitívny a tvorivý, výchovný a záslužný charakter práce musí tvoriť základ hodnotení a rozhodovaní, ktoré sa dnes o nej vynášajú, aj vzhľadom na subjektívne práva človeka, ako o tom svedčia medzinárodné vyhlásenia a tiež aj rozličné zákonníky práce, vypracované buď príslušnými zákonodarnými ustanovizňami jednotlivých krajín, alebo organizáciami, ktoré venujú svoju spoločenskú alebo vedecko-spoločenskú činnosť otázkam práce. Ustanovizeň, ktorá združuje všetky takéto iniciatívy na medzinárodnej úrovni, je Medzinárodná organizácia práce, najstaršia špecializovaná ustanovizeň Organizácie Spojených národov.
V ďalšej časti týchto úvah mienime podrobnejšie hovoriť o týchto dôležitých otázkach a pripomenieme aspoň základné prvky učenia Cirkvi o tejto otázke. Najprv však je vhodné dotknúť sa veľmi dôležitého okruhu problémov, uprostred ktorých sa toto učenie formovalo v poslednej fáze, to značí v období, pre ktoré je akýmsi symbolickým dátumom rok uverejnenia encykliky Rerum novarum.
Je známe, že v celom tomto období, ktoré sa ešte celkom neskončilo, problém práce sa nastolil na základe veľkého konfliktu, ktorý sa v epoche rozvoja priemyslu a spolu s ním rozvojom priemyslu prejavil medzi „svetom kapitálu“ a „svetom práce“, t. j. medzi úzkou, ale veľmi vplyvnou skupinou podnikateľov, vlastníkov alebo držiteľov výrobných prostriedkov a veľkými masami ľudí, ktorí tieto prostriedky nemajú, ale sa na výrobnom procese zúčastňujú výlučne svojou prácou. Tento konflikt vznikol z toho, že robotníci dávali svoje sily k dispozícii skupine podnikateľov, a oni, riadiac sa zásadou najvyššieho zisku, snažili sa robotníkom určiť čo možno najnižšiu odmenu za ich prácu. K tomu treba pridať aj iné prvky vykorisťovania, spojené so zanedbaním bezpečnosti pri práci a s nedostatkom starostlivosti o zabezpečenie zdravotných a životných podmienok robotníkov a ich rodín.
Tento konflikt, ktorý niektorí vysvetľovali ako sociálno-ekonomický konflikt triedneho charakteru, sa prejavil v ideologickom boji medzi liberalizmom chápaným ako ideológia kapitalizmu a marxizmom chápaným ako ideológia vedeckého socializmu a komunizmu, ktorý si nárokuje vystupovať ako predstaviteľ robotníckej triedy a všetkých proletárov celého sveta. Takýmto spôsobom sa skutočný konflikt medzi svetom práce a svetom kapitálu pretvoril v plánovaný triedny boj, vedený nielen ideologickými, ale aj, ba predovšetkým politickými metódami. História tohto konfliktu je známa, ako sú známe aj nároky jednej i druhej strany. Marxistický program založený na filozofii Marxa a Engelsa vidí v triednom boji jediný prostriedok na odstránenie triednych nespravodlivostí, ktoré jestvujú v spoločnosti, a na odstránenie samých tried. Realizácia tohto programu zavádza najprv kolektivizáciu výrobných prostriedkov, aby sa prevedením ich vlastníctva od súkromných majiteľov na kolektív zabezpečila ľudská práca pred vykorisťovaním.
K tomu smeruje boj vedený nielen ideologickými, ale aj politickými metódami. Zoskupenia riadiace sa marxistickou ideológiou ako politické strany usilujú sa vyvíjaním mnohorakého vplyvu vrátane revolučného nátlaku v mene zásady „diktatúry proletariátu“ dosiahnuť výlučnú vládu v jednotlivých spoločnostiach, aby v nich likvidáciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov zaviedli kolektívne zriadenie. Podľa hlavných ideológov a vodcov tohto veľkého medzinárodného hnutia cieľom tejto programovanej činnosti je uskutočniť sociálnu revolúciu a zaviesť na celom svete socializmus a napokon komunistický systém.
Keď sa dotýkame tohto neobyčajne významného okruhu problémov, ktoré nepredstavujú iba teóriu, ale samotné tkanivá sociálno-ekonomického, politického a medzinárodného života našej epochy, nie je možné a ani nie je potrebné zachádzať do podrobností, pretože tie sú známe jednak z rozsiahlej literatúry a jednak z praktických skúseností. Treba sa však z ich kontextu vrátiť k základnému problému ľudskej práce, ktorej sa predovšetkým venujú úvahy obsiahnuté v tomto dokumente. Je totiž jasné, že tento základný problém, posudzovaný z hľadiska človeka – problém, ktorý je jednou z hlavných dimenzií jeho pozemského života a povolania – nemožno vysvetľovať ináč ako s ohľadom na celý kontext súčasnej reality.
12. Zoči-voči súčasnej skutočnosti, do štruktúry ktorej sa hlboko vpísalo toľko konfliktov spôsobených človekom a v ktorej technické prostriedky – plody ľudskej práce – hrajú prvoradú úlohu (treba tu myslieť aj na možnosť svetovej pohromy v prípade nukleárnej vojny s jej takmer nepredstaviteľnými ničivými možnosťami), treba predovšetkým pripomenúť zásadu, ktorú Cirkev stále učila. Je to zásada prvenstva „práce“ pred „kapitálom“. Táto zásada sa priamo vzťahuje na výrobný proces, pri ktorom je práca vždy prvoradou účinnou príčinou, zatiaľ čo „kapitál“, ako súhrn výrobných prostriedkov, zostáva iba nástrojom alebo nástrojovou príčinou. Táto zásada je evidentnou pravdou, ktorá vyplýva z celej historickej skúsenosti ľudstva. Keď v prvej kapitole Biblie počujeme, že si človek má podmaniť zem, vieme, že tieto slová sa vzťahujú na všetky zásoby skryté vo viditeľnom svete a sú dané k dispozícii človeku. Tieto zásoby však môžu človeku slúžiť iba prostredníctvom práce. S prácou je tiež už od začiatku spojený problém vlastníctva. Ak má totiž človek poslúžiť sebe a iným zásobami, ktoré skrýva príroda, má na to len jediný prostriedok – vlastnú prácu. Aby mohli tieto zásoby pomocou práce prinášať plody, človek si privlastňuje malé čiastky rozličných bohatstiev prírody, ktoré sú v útrobách zeme, v mori, na povrchu zeme a v priestore. Tým, že si ich privlastňuje, robí z nich svoju dielňu práce. A privlastňuje si ich prácou a na ďalšiu prácu.
Tá istá zásada sa vzťahuje na ďalšie fázy procesu, v ktorom prvou fázou vždy zostáva vzťah človeka k zásobám a bohatstvám prírody. Celá námaha poznania, zameraná na odhalenie týchto bohatstiev a na určenie rôznych možností, ako ich využiť zo strany človeka a pre človeka, nás upozorňuje, že všetko, čo v celom diele ekonomickej produkcie pochádza od človeka, tak práca, ako aj súhrn výrobných prostriedkov a s nimi spojená technika (čiže schopnosť používať tieto prostriedky v práci), predpokladá tieto bohatstvá a zásoby viditeľného sveta, ktoré človek nachádza, ale nevytvára. Nachádza ich v istom zmysle ako už hotové, pripravené na poznávacie objavy a na náležité využitie vo výrobnom procese. V každej fáze rozvoja svojej práce sa človek stretáva s faktom hlavného obdarovania zo strany „prírody“, čiže v konečnom dôsledku zo strany Stvoriteľa. Na začiatku ľudskej práce stojí tajomstvo stvorenia. Toto tvrdenie, už označené ako východiskový bod, predstavuje hlavnú myšlienku tohto dokumentu a bude sa naďalej rozvíjať v poslednej časti týchto úvah.
Ďalšie uvažovanie o tom istom probléme nás musí utvrdiť v presvedčení, že ľudská práca je prednejšia ako to, čo sa priebehom času zvyklo nazývať „kapitálom“. Ak totiž do okruhu tohto posledného pojmu patrí popri zásobách prírody daných k dispozícii človeku aj súhrn prostriedkov, pomocou ktorých si človek privlastňuje zásoby prírody a pretvára ich podľa svojich potrieb (a týmto spôsobom ich takrečeno „poľudšťuje“), potom treba konštatovať, že tento súhrn prostriedkov je plodom historického dedičstva ľudskej práce. Všetky výrobné prostriedky, počínajúc najprimitívnejšími a končiac najmodernejšími, postupne vypracoval človek: skúsenosť a rozum človeka. Takýmto spôsobom vznikli nielen najjednoduchšie nástroje, slúžiace na obrábanie pôdy, ale aj – vďaka rozvoju vedy a techniky – moderné a zložité komplexy, stroje, továrne, laboratóriá a samočinné počítače. A tak všetko, čo slúži práci, čo predstavuje pri dnešnom stave techniky jej vždy dokonalejší „nástroj“, je plodom práce.
Súbor výrobných prostriedkov, tento gigantický a mocný nástroj, ktorý sa v istom zmysle považuje za synonymum „kapitálu“, vznikol z práce a nosí na sebe znaky ľudskej práce. Pri súčasnom stupni technického pokroku človek, ktorý je subjektom práce, ak si chce pomáhať týmto súhrnom moderných nástrojov, t. j. výrobných prostriedkov, musí si najprv poznávacou metódou osvojiť plody práce tých ľudí, ktorí tie nástroje vynašli, navrhli, vybudovali, zdokonalili a robia to i naďalej. Schopnosť pracovať, čiže účinne sa zúčastňovať na modernom výrobnom procese, vyžaduje čoraz väčšiu prípravu a predovšetkým primerané vzdelanie. Samozrejme, je jasné, že každý človek, ktorý sa zúčastňuje na výrobnom procese, aj keby vykonával iba taký druh práce, na ktorý netreba zvláštne vzdelanie a osobitnú kvalifikáciu, jednako je v tomto výrobnom procese opravdivým účinným vykonávateľom, zatiaľ čo súbor nástrojov, hoci sám osebe najdokonalejší, je iba a výlučne nástrojom podriadeným ľudskej práci.
Túto pravdu, ktorá patrí k trvalému dedičstvu cirkevnej náuky, treba vždy zdôvodňovať v spojitosti s problémom systému práce a celého hospodársko-spoločenského zriadenia. Treba podčiarkovať a zdôrazňovať prvenstvo človeka vo výrobnom procese – prvenstvo človeka nad vecou. Všetko, čo rozumieme pod pojmom „kapitál“ v užšom zmysle, je iba súhrnom vecí. Jedine človek ako subjekt práce, bez ohľadu na to, akú prácu vykonáva, je osobou. Táto pravda má dôležité a rozhodné dôsledky.
13. Vo svetle tejto pravdy predovšetkým jasne vidieť, že nemožno oddeľovať „kapitál“ od práce a že v žiadnom prípade nemožno stavať prácu proti kapitálu, ani kapitál proti práci; tým menej – ako sa bude ďalej o tom hovoriť – nemožno stavať proti sebe konkrétnych ľudí, ktorí stoja za týmito pojmami. Správnym, t. j. so samou podstatou veci zhodným, čo značí vnútorne opravdivým a zároveň morálne oprávneným, môže byť len taký pracovný systém, ktorý v samých svojich základoch prekonáva protiklad medzi prácou a kapitálom tým, že sa usiluje utvárať sa podľa už uvedenej zásady podstatného a skutočného prvenstva práce, subjektívnosti ľudskej práce a jej účinnej účasti na celom výrobnom procese, a to bez ohľadu na to, akú prácu pracujúci vykonávajú.
Protiklad medzi prácou a kapitálom nemá svoj prameň v štruktúre samého výrobného procesu ani v štruktúre ekonomického procesu. Vo všeobecnosti totiž tento proces svedčí o vzájomnom prenikaní práce a toho, čo sme si zvykli nazývať kapitálom – svedčí o ich nerozlučiteľnom spojení. Človek pracujúci na akomkoľvek pracovisku, či už na pomerne jednoduchom, alebo aj na tom najmodernejšom, ľahko si môže uvedomiť, že svojou prácou sa zúčastňuje na dvojakom dedičstve: na tom, ktoré je dané všetkým ľuďom v prírodných bohatstvách, ako aj na tom, ktoré iní predtým vytvorili z tých zásob, predovšetkým tým, že rozvíjali techniku, čiže vytvárali súbor čoraz dokonalejších pracovných nástrojov; tak sa človek svojou prácou zároveň včleňuje do práce iných.21
Takýto obraz pracovísk i pracovného procesu ľudí bez ťažkostí prijímame, keď sa riadime rozumom, ako aj vierou, ktorá čerpá svetlo zo slova živého Boha. Je to jednoliaty obraz, teologický a zároveň humanistický. Človek je v ňom „pánom“ stvorení, ktoré dostal k dispozícii vo viditeľnom svete. Ak vidno v pracovnom procese dajakú závislosť, tak je to závislosť od darcu všetkých zásob stvoreného sveta a zároveň závislosť od iných ľudí, od tých, ktorých práci a iniciatíve vďačíme za zdokonalené a širšie možnosti našej práce. Naproti tomu o všetkom tom, čo vo výrobnom procese patrí do súboru „vecí“, nástrojov a kapitálu, môžeme iba tvrdiť, že podmieňuje prácu človeka, avšak nemôžeme tvrdiť, že je to akýsi anonymný „subjekt“, ktorý robí závislým človeka a jeho prácu.
Rozbitie tohto súladného obrazu, v ktorom sa prísne zachováva zásada prvenstva osoby pred vecami, sa uskutočnilo v ľudskej mysli až po dlhodobej inkubácii v praktickom živote. A uskutočnilo sa takým spôsobom, že práca bola oddelená od kapitálu a postavená proti kapitálu a kapitál bol postavený proti práci, akoby išlo o dve anonymné sily, dva výrobné činitele vložené do tej istej ekonomickej perspektívy. V takomto nastolení problému bol základný omyl, ktorý možno nazvať omylom ekonomizmu, ak sa hľadí na prácu výlučne z jej ekonomického zamerania. Takisto možno a treba nazvať tento základný omyl v myslení omylom materializmu, nakoľko ekonomizmus priamo alebo nepriamo obsahuje presvedčenie o prvenstve a nadradenosti toho, čo je materiálne, kým to, čo je duchovné a osobné (činnosť človeka, morálne hodnoty a tak ďalej), priamo alebo nepriamo podriaďuje materiálnej skutočnosti. Nie je to ešte teoretický materializmus v plnom zmysle slova, ale je to už celkom iste praktický materializmus, ktorý sa považuje za schopný uspokojiť potreby človeka ani nie tak silou svojich predpokladov pochádzajúcich z materialistickej teórie, ako skôr silou určitého spôsobu hodnotenia, teda istej hierarchie hodnôt založenej na bezprostrednej a väčšej príťažlivosti toho, čo je materiálne.
Omyl spočívajúci v tom, že sa myslí v kategóriách ekonomizmu, sa uplatnil spolu s objavením sa materialistickej filozofie a jej rozvojom od najjednoduchšej a bežnej podoby (nazývanej aj vulgárnym materializmom, pretože sa snaží zredukovať duchovnú skutočnosť na nepotrebný jav) až po fázu takzvaného dialektického materializmu. Zdá sa však, že – v rámci týchto našich úvah – pre základný problém ľudskej práce a zvlášť pre spomínané oddelenie a kontrapozíciu „práce“ a „kapitálu“ ako dvoch výrobných činiteľov chápaných v tej istej, už spomínanej ekonomickej perspektíve mal ekonomizmus rozhodujúci význam a vplyv na neľudské nastolenie tohto problému ešte prv než filozofický materialistický systém. Napriek tomu je jasné, že materializmus ani vo svojej dialektickej podobe nie je schopný poskytnúť úvahám o ľudskej práci dostatočné a spoľahlivé základy na to, aby prvenstvo človeka pred nástrojom – kapitálom, prvenstvo osoby pred vecou mohlo nájsť primerané a nevyvrátiteľné overenie a oporu. Ani v dialektickom materializme človek nie je predovšetkým subjektom práce a účinnou príčinou výrobného procesu, ale hľadí sa naň a zaobchádza sa s ním v závislosti od toho, čo je materiálne, teda ako s istým druhom „výsledku“ ekonomických a výrobných vzťahov vládnucich v danej epoche.
Je samozrejmé, že protiklad medzi prácou a kapitálom, o ktorom tu uvažujeme – protiklad, v ktorom je práca oddelená od kapitálu a postavená proti nemu, a to v istom zmysle onticky, akoby tu išlo o akýkoľvek prvok ekonomického procesu –, má svoj počiatok nie iba vo filozofii a v ekonomických teóriách osemnásteho storočia, ale oveľa viac v celej sociálno-ekonomickej praxi tých čias, teda v čase rodiacej sa a prudko sa rozvíjajúcej industrializácie, v ktorej sa objavovala predovšetkým možnosť veľkého rozmnoženia materiálnych bohatstiev, t. j. prostriedkov, ale sa nedbalo o cieľ, totiž o človeka, ktorému majú tieto prostriedky slúžiť. Práve tento omyl praktickej povahy zasiahol predovšetkým ľudskú prácu, pracujúceho človeka a vyvolal morálne oprávnenú spoločenskú reakciu, o ktorej už bola reč predtým. Ten istý omyl, ktorý už má svoju vyhranenú historickú podobu, spojenú s obdobím prvotného kapitalizmu a liberalizmu, sa môže opakovať aj za iných časových a miestnych okolností, ak sa pri uvažovaní vychádza z tých istých teoretických a praktických predpokladov. Nezdá sa, že by na úplné odstránenie tohto omylu jestvovala iná možnosť, než urobiť primerané zmeny v teoretickej i praktickej oblasti; tieto zmeny by mali smerovať k tomu, aby sa rozhodne uznalo prvenstvo osoby nad vecami, prvenstvo ľudskej práce nad kapitálom ako súborom výrobných prostriedkov.
14. Historický, v krátkosti tu opísaný proces, ktorý už zaiste vyšiel zo svojej počiatočnej fázy, ale trvá ďalej, ba čo viac, postupuje ďalej vo vzťahoch medzi národmi a svetadielmi, si vyžaduje spresnenie ešte aj z iného hľadiska. Je jasné, že keď sa hovorí o antinómii medzi prácou a kapitálom, nejde iba o abstraktné pojmy alebo „anonymné sily“ pôsobiace v hospodárskej výrobe. Za jedným i druhým pojmom stoja ľudia, živí, konkrétni ľudia; z jednej strany tí, čo vykonávajú prácu a nie sú vlastníkmi výrobných prostriedkov, a z druhej strany tí, čo vykonávajú úlohu podnikateľov a sú vlastníkmi týchto prostriedkov alebo predstaviteľmi vlastníkov. Tak teda do celkového obrazu tohto ťažkého historického procesu už od začiatku vstupuje otázka vlastníctva. Encyklika Rerum novarum, ktorej predmetom je sociálna otázka, kladie dôraz aj na tento problém, keď pripomína a potvrdzuje učenie Cirkvi o vlastníctve, o práve na súkromné vlastníctvo, a to aj vtedy, keď ide o výrobné prostriedky. To isté robí aj encyklika Mater et magistra.
Uvedená zásada, ako ju vtedy Cirkev pripomenula a ako ju stále učí, sa podstatne líši od programu kolektivizmu, ktorý hlása marxizmus a ktorý sa v priebehu desaťročí, čo uplynuli od čias encykliky Leva XIII., uviedol do života v rozličných krajinách sveta. Zároveň sa líši od programu kapitalizmu uplatňovaného liberalizmom a politickými zriadeniami, ktoré z neho vyplývajú. V tomto druhom prípade rozdiel spočíva v spôsobe chápania samého práva na vlastníctvo. Kresťanská tradícia nikdy neobhajovala toto právo ako niečo absolútne a nedotknuteľné. Naopak, vždy ho chápala v najširšom kontexte všeobecného práva všetkých na užívanie dobier celého stvorenia: právo na súkromné vlastníctvo je podriadené právu na všeobecné užívanie, univerzálnemu určeniu dobier.
Okrem toho vlastníctvo sa v učení Cirkvi nikdy nechápalo tak, že by mohlo byť príčinou spoločenských sporov, keď ide o prácu. Ako sa to už predtým spomenulo v tomto texte, vlastníctvo sa nadobúda predovšetkým prácou, aby slúžilo práci. Vzťahuje sa to osobitným spôsobom na vlastníctvo výrobných prostriedkov. Ak sa na ne pozerá izolovane ako na osobitný vlastnícky celok s tým cieľom, aby vo forme „kapitálu“ boli postavené proti „práci“, ba ešte viac, aby vykorisťovali prácu, to je v protiklade so samou prirodzenosťou týchto prostriedkov a ich vlastnenia. Nemožno ich vlastniť proti práci, ani ich nemožno vlastniť iba pre vlastnenie, pretože jediným zákonitým titulom ich vlastnenia je – a to tak vo forme súkromného vlastníctva, ako aj spoločenského alebo kolektívneho –, aby slúžili práci a v dôsledku toho aby službou práci umožňovali uskutočnenie prvotnej zásady toho poriadku, ktorým je univerzálne určenie dobier a právo na ich všeobecné užívanie. Z tohto hľadiska, teda so zreteľom na ľudskú prácu a všeobecnú dostupnosť k dobrám určeným človeku, nemá sa pri zachovaní vhodných podmienok vylúčiť ani socializácia určitých výrobných prostriedkov. V priebehu desaťročí, ktoré nás delia od uverejnenia encykliky Rerum novarum, učenie Cirkvi stále pripomínalo všetky tieto zásady, odvolávajúc sa aj na dôvody omnoho staršej tradície, napríklad na známe dôvody v diele Summa theologiae svätého Tomáša Akvinského.22
V tomto dokumente, ktorého hlavnou témou je ľudská práca, treba potvrdiť celé to úsilie, ktorým sa náuka Cirkvi o vlastníctve snažila a stále snaží zabezpečiť prvenstvo práce a tým samým subjektívnosť človeka v sociálnom živote a zvlášť v dynamickej štruktúre celého hospodárskeho procesu. Z tohto hľadiska naďalej zostáva neprijateľný postoj „strnulého“ kapitalizmu, ktorý bráni výlučné právo súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ako nedotknuteľnú „dogmu“ hospodárskeho života. Zásada úcty k práci vyžaduje, aby toto právo podliehalo tvorivej revízii tak v teórii, ako aj v praxi. Ak je totiž pravda, že kapitál ako súhrn výrobných prostriedkov je zároveň aj výsledkom práce generácií, takisto je pravda, že kapitál sa neprestajne tvorí, vďaka práci vykonávanej pomocou tohto súhrnu výrobných prostriedkov, ktoré sa javia akoby veľké pracovisko, na ktorom deň čo deň vyvíja úsilie súčasná generácia pracujúcich ľudí. Ide tu, samozrejme, o rozličné druhy práce, nie iba o takzvanú telesnú prácu, ale aj o mnohorakú duševnú prácu, od koncepčnej po riadiacu.
V tomto svetle nadobúdajú osobitný význam početné návrhy podávané predstaviteľmi katolíckej sociálnej náuky a tiež samotným Učiteľským úradom Cirkvi.23
Sú to návrhy vzťahujúce sa na spoluvlastníctvo pracovných prostriedkov, na účasť pracovníkov na riadení alebo ziskoch podnikov, na takzvanom akcionárstve pracujúcich a podobne. Nezávisle od konkrétneho spôsobu uplatnenia týchto rozličných návrhov zostáva jasné, že uznanie správneho postavenia práce a pracujúceho človeka vo výrobnom procese vyžaduje rozličné úpravy v oblasti samého vlastníckeho práva výrobných prostriedkov. Pritom treba zvážiť nielen dávnejšie situácie, ale predovšetkým tú skutočnosť a problematiku, ktorá sa vytvorila v druhej polovici tohto storočia v takzvanom treťom svete a v mnohých nových nezávislých štátoch, ktoré vznikli najmä, ale nielen v Afrike, na mieste bývalých koloniálnych území.
Ak teda treba neprestajne revidovať stanovisko „strnulého“ kapitalizmu s cieľom uskutočniť reformu z hľadiska ľudských práv, chápaných v najširšom zmysle a spojených s ľudskou prácou, potom z toho istého hľadiska treba povedať, že tieto mnohoraké a tak veľmi želateľné reformy nemožno uskutočniť apriórne chápanou likvidáciou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Treba totiž uvážiť, že jednoducho vziať tieto výrobné prostriedky (kapitál) z rúk ich súkromných vlastníkov ešte nestačí na ich uspokojivú socializáciu. Tieto prostriedky prestávajú byť súkromným vlastníctvom určitej spoločenskej skupiny, teda súkromných majiteľov, aby sa stali vlastníctvom organizovanej spoločnosti a podliehali bezprostrednému riadeniu a vplyvu inej skupiny osôb, a to takých, ktoré ich síce nevlastnia, ale keďže vládnu v spoločnosti, disponujú nimi v rovine celonárodného alebo miestneho hospodárstva.
Táto vedúca a zodpovedná skupina môže svoje úlohy z hľadiska prvenstva práce spĺňať uspokojivo, ale môže ich plniť aj zle, ak si zároveň vyhradzuje monopol na riadenie a disponovanie výrobnými protriedkami, ba dokonca neváha porušiť základné ľudské práva. A tak sám prechod výrobných prostriedkov do vlastníctva štátu s kolektívnym zriadením nie je ešte „socializáciou“ tohto vlastníctva. O socializácii sa dá hovoriť iba vtedy, keď je zabezpečená subjektívnosť spoločnosti, to značí, keď sa každý na základe svojej práce môže zároveň plným právom považovať za spoluvlastníka veľkého pracoviska, na ktorom pracuje spolu so všetkými ostatnými. Cestou na dosiahnutie takéhoto cieľa by mohla byť, nakoľko je to možné, cesta zlučovania práce s vlastníctvom kapitálu a uvádzanie do života širokého okruhu medzičlánkových organizmov, ktoré by mali hospodárske, spoločenské a kultúrne ciele a ktoré by mali vo vzťahu k verejným úradom skutočnú autonómiu. Tieto organizmy by sledovali svoje špecifické ciele vo vzájomnej lojálnej spolupráci, podriaďujúc sa pritom požiadavkám spoločného dobra, a mali by formu a podstatu živého spoločenstva, to značí, že ich jednotliví členovia by sa chápali a prijímali ako osoby a povzbudzovali by sa do aktívnej účasti v týchto organizmoch.24
15. Tak teda zásada prvenstva práce pred kapitálom je požiadavkou patriacou do poriadku sociálnej morálky. Táto požiadavka má svoj kľúčový význam tak v zriadení vybudovanom na zásade súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ako aj v zriadení, v ktorom súkromné vlastníctvo týchto prostriedkov bolo obmedzené, a to aj radikálne. Práca je v istom zmysle neoddeliteľná od kapitálu a neznáša v nijakej podobe tú antinómiu, t. j. odlúčenie, a kontrapozíciu vo vzťahu k výrobným prostriedkom; toto zaťažovalo život ľudí v posledných storočiach ako dôsledok výlučne ekonomických predpokladov. Keď človek pracuje pomocou súboru výrobných prostriedkov, pritom zároveň túži, aby plody jeho práce slúžili jemu i druhým a aby v samom výrobnom procese mohol vystupovať ako spoluzodpovedný a spolutvorca na pracovisku, na ktorom pracuje.
Z toho sa rodia isté špecifické práva pracujúcich, ktoré zodpovedajú povinnosti práce. Bude o tom reč ďalej. Ale už treba vo všeobecnosti zdôrazniť, že pracujúci človek netúži iba po náležitej odmene za svoju prácu, ale aj po tom, aby sa aj v samom výrobnom procese vzala do úvahy možnosť, že by pracujúci, aj keď pracuje na spoločnom vlastníctve, mal zároveň povedomie, že pracuje „na svojom“. Tento pocit u neho vyhasína v systéme nadmernej byrokratickej centralizácie, v ktorom sa pracujúci človek cíti skôr ako koliesko vo veľkom mechanizme uvádzanom do pohybu zhora a – z viacerých dôvodov – skôr ako obyčajný výrobný nástroj, nie skutočný subjekt práce obdarený vlastnou iniciatívou. Náuka Cirkvi vždy vyjadrovala hlboké presvedčenie, že ľudská práca sa nezameriava len na ekonómiu, ale aj, ba predovšetkým na osobné hodnoty. Veď aj sám ekonomický systém a výrobný proces získa vtedy, keď sa naplno rešpektujú práve tieto osobné hodnoty. Podľa mienky svätého Tomáša Akvinského25
predovšetkým tento dôvod hovorí v prospech súkromného vlastníctva samých výrobných prostriedkov. Ak prijmeme názor, že pre určité odôvodnené motívy môžu jestvovať výnimky zo zásady súkromného vlastníctva – a v našej dobe sme priam svedkami zavádzania do života zriadenia so „zospoločneným“ vlastníctvom –, jednako personalistický dôvod netratí na svojej sile, a to tak v zásadnej, ako aj v praktickej rovine. Každé rozumné a užitočné zospoločnenie výrobných prostriedkov musí vziať do úvahy tento dôvod. Treba urobiť všetko, aby si človek i v takomto systéme mohol zachovať povedomie, že pracuje „na svojom“. V opačnom prípade v celom ekonomickom procese nevyhnutne vznikajú nevyčísliteľné škody, a to nie iba hospodárske, ale predovšetkým škody v človeku.
16. Ak je práca v mnohorakom zmysle tohto slova povinnosťou, teda záväzkom, je zároveň aj zdrojom práv pracujúceho človeka. Tieto práva treba skúmať v širokom kontexte ľudských práv, ktoré zodpovedajú prirodzenosti človeka a z ktorých mnohé už verejne vyhlásili príslušné medzinárodné inštancie a vlastným občanom stále viac zaručujú jednotlivé štáty. Úcta k tomuto širokému súhrnu ľudských práv predstavuje základnú podmienku mieru v súčasnom svete: mieru vo vnútri jednotlivých štátov a spoločenstiev, ako aj v rámci medzinárodných vzťahov, ako už na to, najmä od čias encykliky Pacem in terris, mnohokrát upozornil Učiteľský úrad Cirkvi. Ľudské práva vyplývajúce z práce patria do širokého kontextu práve týchto základných práv osoby.
Napriek tomu v rámci tohto kontextu majú osobitný charakter, zodpovedajúci predtým načrtnutej osobitnej povahe ľudskej práce, a práve podľa tejto povahy prichodí sa na ne pozerať. Práca je, ako sa povedalo, povinnosťou, teda záväzkom človeka, a to v mnohorakom význame tohto slova. Človek má pracovať jednak z ohľadu na príkaz Stvoriteľa a jednak z ohľadu na svoje vlastné človečenstvo, ktorého udržanie a rozvoj si vyžaduje prácu. Človek má pracovať z ohľadu na blížnych, zvlášť z ohľadu na svoju rodinu, ale aj z ohľadu na spoločnosť, do ktorej patrí, na národ, ktorého je synom alebo dcérou, z ohľadu na celú ľudskú rodinu, ktorej je členom, pretože je dedičom práce predchádzajúcich generácií a zároveň spolutvorcom budúcnosti tých, čo prídu po ňom v priebehu dejín. To všetko vytvára široko poňatú morálnu povinnosť pracovať. Keď bude treba uvažovať o morálnych právach každého človeka vyplývajúcich z povinnosti pracovať, bude treba vždy mať pred očami celý široký okruh vzťahov, v ktorých sa prejavuje práca každého pracujúceho subjektu.
Lebo keď hovoríme o povinnosti pracovať a o právach pracujúceho človeka zodpovedajúcich tejto povinnosti, máme na mysli predovšetkým vzťah, ktorý nastáva medzi priamym alebo nepriamym zamestnávateľom a zamestnancom.
Rozlišovanie medzi priamym a nepriamym zamestnávateľom sa zdá veľmi dôležité pri uvažovaní o skutočnej organizácii práce, ako aj o možnosti vytvárania spravodlivých alebo nespravodlivých pomerov v pracovnej oblasti.
Priamym zamestnávateľom je osoba alebo inštitúcia, s ktorou zamestnanec priamo uzatvára pracovnú zmluvu za vymedzených podmienok; naproti tomu pod nepriamym zamestnávateľom treba rozumieť mnoho diferencovaných činiteľov mimo priameho zamestnávateľa, ktoré vyvíjajú vymedzený vplyv na to, akým spôsobom sa uzatvára pracovná zmluva a v dôsledku toho viac alebo menej spravodlivé pomery vo sfére ľudskej práce.
17. Pojem „nepriamy zamestnávateľ“ zahŕňa osoby, ale aj inštitúcie rôzneho typu, ako aj kolektívne pracovné zmluvy a zásady postupu, ustanovené týmito osobami a inštitúciami, ktoré určujú celé spoločensko-ekonomické zriadenie alebo z neho vyplývajú. Pojem „nepriamy zamestnávateľ“ sa vzťahuje na mnohé rozličné prvky. Zodpovednosť nepriameho zamestnávateľa sa líši od zodpovednosti priameho zamestnávateľa – ako na to poukazuje sám termín, zodpovednosť je menej priama –, ale zostáva skutočnou zodpovednosťou: nepriamy zamestnávateľ určuje zásadným spôsobom jeden alebo druhý aspekt pracovného pomeru a takýmto spôsobom podmieňuje postup priameho zamestnávateľa, keď ten schvaľuje určitú zmluvu a pracovné vzťahy. Toto všeobecné tvrdenie nemá za cieľ oslobodiť priameho zamestnávateľa od jemu vlastnej zodpovednosti, ale iba upozorniť na celú spleť podmienok, ktoré vplývajú na jeho postup. Ak ide o stanovenie správnej pracovnej politiky z etického hľadiska, treba mať pred očami všetky tieto podmienky. Správna je vtedy, keď sa v nej plne rešpektujú objektívne práva pracujúceho človeka.
Pojem „nepriamy zamestnávateľ“ možno aplikovať v každej jednotlivej spoločnosti a predovšetkým v štáte. Štát totiž má uskutočňovať správnu pracovnú politiku. Je však známe, že pri súčasnom systéme hospodárskych vzťahov vo svete existujú medzi jednotlivými štátmi mnohoraké väzby, ktoré sa prejavujú napríklad v dovoze a vývoze tovaru, teda vo vzájomnej výmene hospodárskych hodnôt, buď surovín, alebo polotovarov, alebo napokon hotových priemyselných výrobkov. Tieto vzťahy vytvárajú aj vzájomnú závislosť, v dôsledku čoho ťažko hovoriť o plnej sebestačnosti, t. j. autarkii hociktorého štátu, i keby bol v hospodárskom zmysle najsilnejší.
Takýto systém vzájomných závislostí je sám osebe normálny, ale ľahko sa môže stať príležitosťou na rozličné formy vykorisťovania alebo nespravodlivosti, a tak ovplyvňovať pracovnú politiku jednotlivých štátov a napokon pracujúceho človeka, ktorý je vlastným subjektom práce. Tak napríklad veľmi spriemyselnené štáty alebo ešte viac medzinárodné organizácie riadiace v širokom rozsahu prostriedky priemyselnej výroby (takzvané „multinacionálne“ – mnohonárodné alebo „transnacionálne“ – nadnárodné spoločnosti) diktujú čo možno najvyššie ceny za svoje výrobky a zároveň sa snažia stanoviť čo možno najnižšie ceny surovín alebo polotovarov, čo potom spolu s inými príčinami vytvára stále rastúci nepomer na rovine národného dôchodku príslušných krajín. Rozdiely medzi väčšou časťou bohatých štátov a chudobnými štátmi sa vo väčšine prípadov nezmenšujú ani nevyrovnávajú, ale čoraz väčšmi sa zväčšujú, prirodzene, na úkor týchto druhých. Samozrejme, že to nemôže ostať bez účinku na miestnu pracovnú politiku, ako aj na postavenie pracujúceho človeka v hospodársky menej vyvinutých spoločenstvách. Keď sa priamy zamestnávateľ nachádza v systéme takýchto podmienok, určuje pracovné podmienky nižšie, než sú objektívne požiadavky zamestnancov – zvlášť ak sám chce z podniku, ktorý vedie (alebo z podnikov, ktoré vedie, ak ide o situáciu „zospoločneného“ vlastníctva výrobných prostriedkov) dosahovať čo najväčšie zisky.
Tento obraz závislostí spojený s pojmom nepriameho zamestnávateľa – ako sa dá ľahko usúdiť – je nesmierne rozsiahly a komplikovaný. Aby ho bolo možno podrobnejšie určiť, treba v istom zmysle vziať do úvahy celkový obraz prvkov rozhodujúcich o hospodárskom živote v priereze danej spoločnosti a štátu, zároveň však treba zvážiť oveľa širšie súvisy a závislosti. Uplatňovanie práv pracujúceho človeka sa však nemôže obmedziť iba na to, že sa vytvorí akási odvodenina ekonomických systémov, ktoré sa vo väčšej alebo menšej miere riadia predovšetkým kritériom maximálneho zisku. Práve naopak, ohľad na objektívne práva pracujúceho človeka – pracovníka každého druhu: telesného, duševného, v priemysle, v poľnohospodárstve a tak ďalej – musí byť primeraným a základným kritériom utvárania celého hospodárstva, a to tak v rozsahu každej spoločnosti a štátu, ako aj v celosvetovej hospodárskej politike a v medzinárodných zriadeniach a vzťahoch, ktoré z nich vyplývajú.
V tomto smere majú pôsobiť všetky na to povolané medzinárodné organizácie, počínajúc Organizáciou Spojených národov. Zdá sa, že Medzinárodná organizácia práce (OIT) a tiež Organizácia Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), ale aj iné majú ešte čím prispieť predovšetkým v tomto bode. V rámci jednotlivých štátov existujú na to povolané ministerstvá alebo rezorty verejnej moci a tiež spoločenské organizácie založené na tento cieľ. Všetko to presvedčivo ukazuje, aký veľký význam má – ako sme už povedali – „nepriamy zamestnávateľ“ pri uplatňovaní plného rešpektovania práv pracujúceho človeka, pretože práva ľudskej osoby sú základným prvkom celého morálno-spoločenského poriadku.
18. Keď sa uvažuje o právach pracujúcich práve vo vzťahu k tomuto „nepriamemu zamestnávateľovi“, čiže k súhrnu medzinárodných a národných inštancií, ktoré sú zodpovedné za celú orientáciu pracovnej politiky, treba predovšetkým obrátiť pozornosť na základný problém. Je to problém „mať prácu“, čiže, inými slovami, problém primeraného zamestnania všetkých toho schopných subjektov. Protikladom spravodlivej a správnej situácie v tejto oblasti je nezamestnanosť, čiže nedostatok zamestnania pre všetkých na to schopných subjektov práce. Môže ísť o všeobecný nedostatok zamestnania alebo len o nedostatok na určitých pracovných úsekoch. Úlohou inštancií, ktoré sa tu chápu pod názvom nepriamy zamestnávateľ, je pôsobiť proti nezamestnanosti, ktorá je v každom prípade zlom a pri istých rozmeroch sa môže stať skutočnou spoločenskou pohromou. Problém nezamestnanosti sa stáva zvlášť bolestným vtedy, keď postihne predovšetkým mladých, ktorí po náležitej príprave pomocou zodpovedajúcej kultúrnej, technickej a profesionálnej formácie nemôžu nájsť zamestnanie a s bolesťou zisťujú zmarenie ich úprimnej vôle pracovať a prijať vlastnú zodpovednosť za hospodársky a sociálny rozvoj spoločnosti. Povinnosť príspevkov v prospech nezamestnaných, čiže povinnosť udeľovať primerané podpory potrebné na vydržiavanie nezamestnaných pracovníkov a ich rodín, je povinnosť vyplývajúca z najzákladnejšej zásady morálneho poriadku v tejto oblasti, teda zo zásady všeobecného užívania dobier, alebo – ešte jednoduchšie – z práva na život a na jeho udržanie.
Aby sa vyhlo nebezpečenstvu nezamestnanosti a všetkým sa zabezpečilo zamestnanie, ustanovizne, ktoré sa tu spomínali ako nepriamy zamestnávateľ, musia sa postarať o celkové plánovanie mnohých pracovísk, na ktorých sa utvára nielen ekonomický, ale aj kultúrny život daného spoločenstva; okrem toho musia dbať o správnu a cieľavedomú organizáciu práce na týchto pracoviskách. Táto celková starostlivosť spočíva napokon na pleciach štátu, ale nemôže znamenať jednostrannú centralizáciu zo strany štátnych orgánov. Naopak, ide o správnu a rozumnú koordináciu, v rámci ktorej musí byť zaistená iniciatíva jednotlivých osôb, slobodných skupín, miestnych stredísk a komplexov práce – v zhode s tým, čo sa už vyššie povedalo o subjektívnom charaktere ľudskej práce.
Skutočnosť vzájomnej závislosti jednotlivých spoločenstiev a štátov a nevyhnutnosť spolupráce v rozličných oblastiach vyžaduje, aby sa pri zachovaní zvrchovaných práv každého z nich v oblasti plánovania a organizácie práce vo vlastnom spoločenstve zároveň konalo v tejto významnej oblasti aj v rozmere medzinárodnej spolupráce prostredníctvom potrebných zmlúv a dohôd. Aj tu je potrebné, aby sa kritériom týchto zmlúv a dohôd stávala čoraz väčšmi ľudská práca, chápaná ako základné právo všetkých ľudí a dávajúca všetkým pracujúcim podobné práva, aby tak životná úroveň pracujúcich ľudí v jednotlivých spoločenstvách ukazovala menej krikľavých rozdielov, ktoré sú nespravodlivé a môžu provokovať aj do násilných reakcií.
Medzinárodné organizácie majú v tejto oblasti splniť nesmierne úlohy. Musia sa dať viesť dôkladným rozpoznávaním zložitých situácií, ako aj prírodných, historických, civilizačných a iných podmienok. Podobne treba, aby sa pri plnení spoločne schválených plánov vyznačovali väčšou operatívnosťou pri ich uskutočňovaní.
Touto cestou sa môže realizovať plán všeobecného a primeraného pokroku všetkých podľa smerníc encykliky Pavla VI. Populorum progressio. Treba podčiarknuť, že konštitutívnym prvkom a zároveň najprimeranejším overením tohto pokroku v duchu spravodlivosti a pokoja, ktorý Cirkev hlása a o ktorý sa neprestajne modlí k Otcovi všetkých ľudí a všetkých národov, je práve ustavičné doceňovanie ľudskej práce, a to jednak z hľadiska jej objektívneho zamerania, jednak z hľadiska dôstojnosti vykonávateľa každej práce, ktorým je človek. Pokrok, o ktorý ide, sa má uskutočňovať prostredníctvom človeka a pre človeka a má prinášať plody v človeku. Overením pokroku bude čoraz zrelšie uznanie účelnosti práce a čoraz všeobecnejšie rešpektovanie s ňou spojených práv primerane dôstojnosti človeka, ktorý je subjektom práce.
Rozvážne plánovanie, ako aj náležitá organizácia ľudskej práce prispôsobená jednotlivým spoločenstvám a štátom musí tiež uľahčiť nájdenie správnej úmernosti medzi rozličnými druhmi zamestnania: prácou v poľnohospodárstve, v priemysle, v mnohorakých službách, intelektuálnou prácou, ako aj vedeckou či umeleckou prácou podľa schopností jednotlivých ľudí a pre spoločné dobro každého spoločenstva a celého ľudstva. Organizácii života a výchovy podľa mnohorakých pracovných možností má zodpovedať vhodný vzdelávací a výchovný systém, ktorého cieľom je predovšetkým rozvoj zrelého človečenstva, ale aj zvláštna príprava na zaujatie primeraného miesta na veľkom a spoločensky diferencovanom poli práce.
Keď sa dívame na celú ľudskú rodinu rozptýlenú po celej zemi, nemôže na nás nezapôsobiť zarážajúci fakt, ktorý nadobudol obrovské rozmery: z jednej strany veľké zásoby prírody zostávajú nevyužité, z druhej strany zasa existujú zástupy nezamestnaných alebo len čiastočne zamestnaných a nespočetné masy hladujúcich; tento fakt nepochybne dokazuje, že ako vo vnútri jednotlivých politických spoločenstiev, tak aj vo vzájomných vzťahoch medzi nimi na rovine jednotlivých kontinentov i v rovine celého sveta – ak ide o organizáciu práce a zamestnania – čosi nefunguje správne, a to práve v bodoch, ktoré sú najkritickejšie a majú najväčší sociálny význam.
19. Doteraz bola reč o významnej úlohe vyplývajúcej z povinnosti poskytnúť zamestnanie všetkým pracujúcim, aby sa zabezpečilo zachovávanie neodcudziteľných ľudských práv vzťahujúcich sa na prácu. Teraz nám prichodí bližšie sa dotknúť tých práv, ktoré sa v posledných dôsledkoch utvárajú vo vzťahu medzi zamestnancom a priamym zamestnávateľom. Všetko to, čo sa doteraz povedalo na tému nepriameho zamestnávateľa, má za cieľ presnejšie definovať práve tieto vzťahy objasnením mnohorakých podmienok, v ktorých sa nepriamo formujú. Toto uvažovanie však nemá iba opisný význam, nie je skráteným traktátom o ekonómii alebo politike. Ide o zrejmé objasnenie deontologického, ako aj etického aspektu. Kľúčovým problémom sociálnej etiky v tomto prípade je otázka spravodlivého platu za vykonanú prácu. V súčasných pomeroch niet iného dôležitejšieho spôsobu, ako uskutočňovať sociálnu spravodlivosť medzi pracujúcim a zamestnávateľom, ako práve odmenou za prácu. Bez ohľadu na to, či sa práca vykonáva v zriadení, v ktorom je vlastníctvo výrobných prostriedkov súkromné, alebo v ktorom podlieha určitému druhu „zospoločnenia“, vzťah medzi zamestnávateľom (predovšetkým priamym) a pracovníkom sa rieši na podklade mzdy, teda primeranou odmenou za vykonanú prácu.
Takisto treba vyzdvihnúť, že spravodlivosť spoločensko-hospodárskeho zriadenia, a v každom prípade aj jeho spravodlivé fungovanie, treba definitívne posudzovať podľa toho, ako sa v tomto zriadení ľudská práca spravodlivo odmeňuje. V tomto bode sa znova dostávame k prvej zásade celého sociálno-etického poriadku, k zásade všeobecného užívania dobier. V každom zriadení, bez ohľadu na to, aké zásadné vzťahy v ňom vládnu medzi kapitálom a prácou, zostáva mzda, čiže odmena za prácu, konkrétnym prostriedkom, pomocou ktorého môže mať obrovská väčšina ľudí prístup k dobrám určeným na spoločné užívanie. Sú to jednak dobrá prírody, jednak dobrá získané výrobou. K jedným aj druhým pracujúci majú prístup prostredníctvom mzdy, ktorú dostávajú ako odmenu za svoju prácu. Z toho vyplýva, že práve spravodlivá mzda sa vždy stáva konkrétnou previerkou spravodlivosti celého sociálno-ekonomického zriadenia, v každom prípade jeho spravodlivého fungovania. Nie je to jediná previerka, ale je to mimoriadne dôležitá a v istom zmysle kľúčová previerka.
Táto previerka sa týka predovšetkým rodiny. Spravodlivá odmena dospelej osoby zodpovednej za rodinu je tá odmena, ktorá stačí na založenie a dôstojné udržanie rodiny a na zabezpečenie jej budúcnosti. Takáto odmena sa môže realizovať či už takzvanou rodinnou mzdou, to znamená jedinou odmenou danou za prácu hlave rodiny, vystačujúcou na všetky potreby rodiny bez toho, že by musela zárobkovú činnosť mimo domu konať aj manželka, alebo inými sociálnymi opatreniami, ako sú rodinné príplatky alebo príspevky na matku, ktorá sa venuje výlučne rodine; tieto príspevky musia zodpovedať skutočným potrebám, to značí počtu vyživovaných osôb počas celého obdobia, v ktorom nie sú schopné dôstojne prevziať zodpovednosť za vlastný život.
Skúsenosť potvrdzuje, že sa treba usilovať o spoločenské docenenie materských úloh, námahy, ktorá je s nimi spojená, ako aj starostlivosti, lásky a citu, ktoré deti nevyhnutne potrebujú, aby sa mohli rozvíjať ako zodpovedné osoby, morálne a nábožensky zrelé a psychicky vyrovnané. Spoločnosti bude na česť, ak matke umožní – bez obmedzenia jej slobody, bez psychologickej alebo praktickej diskriminácie, bez zhoršenia jej situácie v porovnaní s inými ženami – venovať sa starostlivosti o výchovu detí podľa rozličných potrieb odpovedajúcich ich veku. Nútené upustenie od týchto povinností kvôli odmeňovanej práci mimo domácnosti, ak znemožňuje, prípadne sťažuje spĺňanie prvoradých cieľov materského poslania, je nesprávne z hľadiska dobra spoločnosti a rodiny.26
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vo všeobecnosti celý pracovný systém sa má organizovať a prispôsobovať tak, aby sa rešpektovali požiadavky osoby a jej formy života, predovšetkým jej života v domácnosti s ohľadom na jej vek a pohlavie. Faktom je, že v mnohých spoločenstvách ženy pracujú takmer vo všetkých životných sektoroch. Jednako však treba, aby mali možnosť plne vykonávať svoje úlohy v súlade so svojou prirodzenosťou bez diskriminácie a bez vylúčenia možnosti prijať zamestnanie, na ktoré sú schopné, ale aj bez zanedbávania rešpektu voči rodinným ašpiráciám a voči ich osobitnej úlohe, ktorú majú spolu s mužmi pre dobro spoločnosti. Opravdivé spoločenské pozdvihnutie ženy vyžaduje takú štruktúru práce, aby zaň žena nemusela platiť vzdaním sa svojej osobitosti na škodu rodiny, v ktorej má ako matka nenahraditeľnú úlohu.
Popri mzde prichádzajú do úvahy ešte rozličné sociálne opatrenia, ktoré majú za cieľ zabezpečenie života a zdravia pracujúcich a ich rodín. Výdavky spojené s potrebou liečenia, zvlášť v prípade pracovného úrazu, vyžadujú, aby pracovník mal uľahčený prístup k lekárskej pomoci, a to podľa možnosti lacno alebo dokonca bezplatne. Iné sociálne opatrenie spočíva v práve na odpočinok. Ide tu predovšetkým o pravidelný odpočinok v týždni, zahrnujúci aspoň nedeľu, a okrem toho o dlhší odpočinok čiže dovolenku raz ročne, prípadne niekoľkokrát za rok v kratších obdobiach. Napokon ide tu o právo na dôchodok a na zabezpečenie v starobe a v prípade úrazu spojeného s vykonávaním práce. V rámci týchto hlavných práv sa rozvíja celý systém osobitných práv, ktoré spolu s odmenou za prácu rozhodujú o správnom utváraní vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Medzi tieto práva treba vždy zaradiť právo na pracovné prostredie a výrobné procesy, ktoré neškodia telesnému zdraviu pracovníkov a nenarúšajú ich morálnu zachovalosť.