Všeobecné kňazstvo

10.  Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí (porov. Hebr 5, 1 – 5), urobil nový ľud „kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (Zjv 1, 6; porov. 5, 9 – 10). Pokrstení sú totiž znovuzrodením a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a zvestovali slávne skutky toho, ktorý ich z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 4 – 10). Preto všetci Kristovi učeníci, zotrvávajúc v modlitbách a v spoločnej chvále Boha (porov. Sk 2, 42 – 47), majú dávať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12, 1), majú všade na svete vydávať svedectvo o Kristovi a zdôvodňovať tým, ktorí ich o to požiadajú, nádej na večný život, ktorú nosia v sebe (porov. 1 Pt 3, 15).

Všeobecné kňazstvo veriacich a služobné alebo hierarchické kňazstvo, i keď sa líšia od seba podstatne, a nielen stupňom, sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve.16 Lebo vysvätený služobník posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete,17 a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou.

Uplatňovanie všeobecného kňazstva vo sviatostiach

11.  Posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje sviatosťami a čnosťami. Veriaci, krstom včlenení do Cirkvi, sú na základe krstného charakteru povolaní uctievať Boha v kresťanskom náboženstve a znovuzrodení ako Božie deti sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi.18 Sviatosť birmovania ich dokonalejšie spája s Cirkvou a bohato ich obdarúva osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom.19 Účasťou na eucharistickej obete, ktorá je prameňom a vrcholom celého kresťanského života, prinášajú Bohu najsvätejšiu obetu a s ňou samých seba;20 a tak obetovaním i svätým prijímaním majú všetci, hoci nie tým istým, lež každý svojím spôsobom, aktívnu účasť na liturgickom úkone. A nasýtení pri svätom prijímaní Kristovým telom, konkrétnym spôsobom prejavujú jednotu Božieho ľudu, ktorú táto Prevelebná sviatosť vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje.

Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie. Posvätným pomazaním chorých a modlitbou kňazov celá Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil a spasil ich (porov. Jak 5, 14 – 16), ba ich aj povzbudzuje, aby sa dobrovoľne spojili s Kristovým utrpením a jeho smrťou a tak prispeli k dobru Božieho ľudu (porov. Rim 8, 17; Kol 1, 24; 2 Tim 2, 1 – 12; 1 Pt 4, 13). Veriaci, vyznačení sviatosťou posvätného stavu, sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou. Napokon kresťanskí manželia sviatosťou manželstva, ktorou naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť (porov. Ef 5, 32), navzájom si pomáhajú k svätosti manželským spolužitím, ako aj prijímaním a výchovou detí, takže majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude (porov. 1 Kor 7, 7).21 Z tohto manželstva totiž vzniká rodina, v ktorej sa rodia noví občania pre ľudskú spoločnosť a milosťou Ducha Svätého sa krstom stávajú Božími deťmi, aby sa tak v priebehu vekov neprestajne udržoval Boží ľud. V rodine, ktorú možno nazvať domácou cirkvou, majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou duchovné povolanie.

Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.

Zmysel pre vieru a charizmatické dary v kresťanskom ľude

12.  Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15). Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2, 20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď „od biskupov až po posledného veriaceho laika“22 vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov. Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného učiteľského úradu – ktorý verne poslúchajúc prijíma nie ako ľudské slovo, ale naozaj ako slovo Božie (porov. 1 Sol 2, 13) – neochvejne sa pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým (porov. Júd 3), hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.

Okrem toho Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti – „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11) –, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi, ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať ani od nich trúfalo očakávať úspech apoštolských podujatí. Súdiť o ich pravosti a správnom používaní prislúcha len tým, ktorí sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1 Sol 5, 12 a 19 – 21).

Univerzálnosť, čiže katolíckosť jediného Božieho ľudu

13.  Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol sa napokon zhromaždiť v jedno svoje roztratené deti (porov. Jn 11, 52). Veď Boh na to poslal svojho Syna, „ktorého ustanovil za dediča všetkého“ (Hebr 1, 2), aby bol učiteľom, kráľom a kňazom všetkých, hlavou nového a všeobecného ľudu Božích detí. A napokon Boh na to poslal Ducha svojho Syna, Pána a Oživovateľa, aby bol pre celú Cirkev a pre jednotlivých veriacich princípom, ktorý ich zhromažďuje a zjednocuje v učení apoštolov, v bratskom spoločenstve, v lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42).

Jediný Boží ľud prebýva teda medzi všetkými národmi sveta. Je to ľud kráľovstva nie pozemského, ale nebeského a získava si občanov zo všetkých národov. Všetci veriaci, rozšírení po celom svete, sú v spoločenstve s ostatnými v Duchu Svätom, takže „kto sídli v Ríme, vie, že aj Indovia sú jeho údmi“23. Keďže však Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36), Cirkev, čiže Boží ľud, keď šíri toto kráľovstvo, nič neuberá z pozemských dobier ani jedného národa. Naopak, oceňuje a prijíma schopnosti, vlastnosti a mravy jednotlivých národov, pokiaľ sú dobré, zveľaďuje a osvojuje si ich, a tým, že ich preberá, zároveň ich očisťuje, posilňuje a povznáša. Je si totiž vedomá, že ich má zhromažďovať s tým Kráľom, ktorému boli dané do dedičstva národy (porov. Ž 2, 8), a tie do jeho svätého mesta prinášajú dary a prejavy oddanosti (porov. Ž 72, 10; Iz 60, 4 – 7; Zjv 21, 24). Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána; vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom – hlavou a v jednote jeho Ducha.24

Vďaka tejto katolíckosti jednotlivé časti Cirkvi prinášajú ostatným častiam a celej Cirkvi svoje dary, takže i celok, i jednotlivé časti sa obohacujú, spolunažívajúc so všetkými ostatnými, a v jednote spoločne smerujú k plnosti. A tak Boží ľud nielenže sa utvára z rozličných národov, ale aj vnútorne spája rozličné stavy. Medzi jeho členmi jestvuje rozdieľnosť; niektorí jeho členovia slúžia svojim bratom v posvätnej službe alebo podľa životného stavu a zamerania, mnohí sa uberajú užšou cestou k svätosti v rehoľnom stave a tak podnecujú bratov svojím príkladom. Preto v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície, pritom však zostáva nedotknuté prvenstvo Petrovho stolca, ktorý je na čele celého spoločenstva lásky,25 chráni oprávnenú rozmanitosť, ale pritom bdie, aby tieto zvláštnosti nielenže neškodili jednote, ale naopak, aby jej boli na osoh. Z toho napokon vyplýva vnútorné spojenie medzi rozličnými časťami Cirkvi čo do duchovných bohatstiev, apoštolských pracovníkov a hmotných potrieb. Členovia Božieho ľudu sú totiž povolaní vzájomne si sprostredkovať dobrá, lebo aj na jednotlivé cirkvi sa vzťahujú slová apoštola: „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10).

Do katolíckej jednoty Božieho ľudu, ktorá je predzvesťou a hybnou silou všeobecného pokoja, sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní veriaci v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.

Katolícki veriaci

14.  Posvätný koncil sa teda obracia v prvom rade na veriacich katolíkov. Na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je Prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu (porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5), tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.

Do spoločenstva Cirkvi sú naplno včlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“.26 Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení.27

Katechumeni, ktorí si pod vplyvom Ducha Svätého výslovne žiadajú, aby boli prijatí do Cirkvi, sa do nej začleňujú už touto túžbou. Matka Cirkev ich už ako svojich zahŕňa láskou a starostlivosťou.

Cirkev a kresťania – nekatolíci

15.  Cirkev vie, že z viacerých dôvodov je spojená aj s tými, ktorí sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.28 Mnohí z nich majú totiž v úcte Sväté písmo ako pravidlo viery a života, prejavujú úprimnú náboženskú horlivosť, s láskou veria v Boha Otca všemohúceho a v Krista, Božieho Syna a Spasiteľa,29 prijali krst, ktorý ich spája s Kristom, ba uznávajú a prijímajú vo svojich cirkvách alebo cirkevných spoločenstvách aj iné sviatosti. Viacerí z nich majú aj episkopát, slávia svätú Eucharistiu a nábožne si uctievajú panenskú Bohorodičku.30 K tomu sa pripája spoločenstvo v modlitbách a iných duchovných dobrách, ba aj určité spojenie v Duchu Svätom, pretože on svojou posväcujúcou silou účinkuje aj v nich svojimi darmi a milosťami, ba podaktorým dal silu vyliať i vlastnú krv za Pána. A tak Duch vzbudzuje vo všetkých Kristových učeníkoch túžbu a úsilie o pokojné zjednotenie všetkých v jedinom ovčinci pod jedným pastierom, a to spôsobom, ktorý určil Kristus.31 Matka Cirkev sa za to neprestajne modlí, dúfa a pracuje, pričom nabáda svojich synov a dcéry na očistu a obnovu, aby sa Kristovo znamenie jasnejšie zaskvelo na tvári Cirkvi.

Cirkev a nekresťania

16.  Napokon aj tí, ktorí ešte neprijali evanjelium, sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud.32 A na prvom mieste ten národ, ktorý dostal zmluvy a prisľúbenia a z ktorého sa podľa tela narodil aj Kristus (porov. Rim 9, 4 – 5); národ milovaný, vyvolený za zásluhy otcov, lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (porov. Rim 11, 28 – 29). Ale plán spásy zahŕňa aj tých, ktorí uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí. Boh však nie je ďaleko ani od ostatných, ktorí v tieňoch a obrazoch hľadajú neznámeho Boha, „veď on dáva všetkým život, dych a všetko“ (Sk 17, 25 – 28) a ako Spasiteľ chce všetkých ľudí spasiť (porov. 1 Tim 2, 4). Lebo tí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznávanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.33 Božia prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spásu ani tým, ktorí bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a usilujú sa, nie bez Božej milosti, správne žiť. Lebo všetko, čo je u nich dobré a pravdivé, Cirkev pokladá za prípravu na evanjelium34 a za dar toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život. Lenže ľudia, oklamaní zlým duchom, sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zmenili na lož, slúžiac skôr stvoreniam ako Stvoriteľovi (porov. Rim 1, 21 a 25), alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu. Preto Cirkev pamätá na Pánov príkaz: „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15), a na Božiu slávu a spásu všetkých sa horlivo stará o rozvoj misií.

Misijná povaha Cirkvi

17.  Ako Otec poslal Syna, tak aj on poslal apoštolov (porov. Jn 20, 21) a povedal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 18 – 20). Cirkev prijala od apoštolov tento Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu, aby ho plnila až po samý kraj sveta (porov. Sk 1, 8). Vzťahuje teda na seba slová apoštola: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16). Preto neprestajne posiela misionárov, kým sa nové cirkvi dokonale neustália a kým aj ony samy neprevezmú úlohu pokračovať v hlásaní evanjelia. Duch Svätý ju totiž podnecuje spolupracovať na uskutočňovaní Božieho rozhodnutia, ktorým bol Kristus ustanovený za základ spásy pre celý svet. Hlásaním evanjelia Cirkev privádza všetkých, ktorí ju počúvajú, k viere a jej vyznávaniu, pripravuje ich na krst, oslobodzuje ich z otroctva bludu a privteľuje ich ku Kristovi, aby v ňom láskou rástli až k plnosti. Cirkev sa pritom pričiňuje o to, aby čokoľvek dobré, čo sa nachádza v ľudských mysliach a srdciach alebo v národných zvykoch a kultúrach, nielenže nezahynulo, ale aj ozdravelo, povznieslo sa a dozrelo na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na šťastie človeka. Povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností viaže každého Kristovho učeníka.35 Avšak hoci krstiť tých, ktorí uverili, môže ktokoľvek, predsa iba kňaz môže dokončiť výstavbu tela eucharistickou obetou a tak plniť Božie slovo vyjadrené cez proroka: „Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu čistú obetu“ (Mal 1, 11).36 A tak sa Cirkev zároveň modlí i pracuje, aby sa celé ľudstvo stalo Božím ľudom, Pánovým telom a chrámom Ducha Svätého, a aby sa v Kristovi, ktorý je hlavou všetkých, vzdávala Stvoriteľovi a Otcovi vesmíru všetka česť a sláva.

Tretia kapitolaO hierarchickom zriadení Cirkvi a osobitne o episkopáte

Úvod

18.  Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, ktorí patria do Božieho ľudu – a preto sa tešia skutočnej kresťanskej dôstojnosti –, sledovali v slobode a poriadku ten istý cieľ a dosiahli spásu.

Tento posvätný cirkevný snem, kráčajúc v šľapajach Prvého vatikánskeho koncilu, spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný Pastier, založil svätú Cirkev, poslal apoštolov, ako on sám bol poslaný Otcom (porov. Jn 20, 21), a chcel, aby ich nástupcovia, totiž biskupi, boli v jeho Cirkvi pastiermi až do skončenia vekov. Aby však episkopát bol len jeden a jednotný, postavil na čelo ostatných apoštolov blahoslaveného Petra a v ňom ustanovil večný, viditeľný princíp a základ jednoty viery i spoločenstva.37 Toto učenie o ustanovení, neprestajnom trvaní, moci a zmysle posvätného primátu rímskeho pápeža a o jeho neomylnom učiteľskom úrade posvätný koncil znovu predkladá všetkým veriacim pevne veriť, a pokračujúc v začatom diele, uzniesol sa vyznať a vyhlásiť pred tvárou všetkých učenie o biskupoch, nástupcoch apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, Kristovým námestníkom38 a viditeľnou hlavou celej Cirkvi, spravujú dom živého Boha.

Povolanie a ustanovenie dvanástich apoštolov

19.  Keď sa Pán Ježiš pomodlil k Otcovi, povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, ustanovil Dvanástich, aby boli s ním, a aby ich poslal hlásať Božie kráľovstvo (porov. Mk 3, 13 – 19; Mt 10, 1 – 42). Týchto apoštolov (porov. Lk 6, 13) ustanovil na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na ktorého čelo postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich (porov. Jn 21, 15 – 17). Najprv ich poslal k synom Izraela a potom k všetkým národom (porov. Rim 1, 16), aby, účastní na jeho moci, spravili všetky národy jeho učeníkmi, posväcovali ich, viedli (porov. Mt 28, 16 – 20; Mk 16, 15; Lk 24, 45 – 48; Jn 20, 21 – 23), a tak rozširovali Cirkev a pod vedením Pána ju svojou službou opatrovali po všetky dni až do skončenia vekov (porov. Mt 28, 20). V tomto poslaní boli v plnej miere potvrdení na Turíce (porov. Sk 2, 1 – 26), podľa Pánovho prisľúbenia: „… keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Odvtedy apoštoli, všade hlásajúc evanjelium (porov. Mk 16, 20) – ktoré počúvajúci prijímajú pôsobením Ducha Svätého –, zhromažďujú všeobecnú Cirkev, Pánom založenú na apoštoloch a postavenú na blahoslavenom Petrovi, ich kniežati, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Zjv 21, 14; Mt 16, 18; Ef 2, 20).39