1.1. Názov. Exodus je grécko-latinský názov druhej knihy Pentateuchu, po slovensky „východ, odchod“, lebo ústrednou témou spisu je opis odchodu, vyslobodenia Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša (porov. 19,1; Hebr 11,22). V hebrejskej Biblii sa nazýva podľa prvých slov textu: Ve élleh šemót (=„A toto sú mená“ [Izraelových synov, ktorí prišli do Egypta]) alebo jednoducho Šemót (=„Mená“). Kniha Exodus sa často označuje názvom „Evanjelium Starého zákona“, lebo ako evanjelium aj Exodus ohlasuje „dobrú zvesť“ o spásnom Božom zásahu v prospech trpiaceho ľudu (porov. 4,31), aby ho vyslobodil a urobil z neho „svätý národ“ (porov. 19,4-6).
1.2. Obsah. Knihu Exodus treba chápať ako súčasť Pentateuchu, lebo odchod Izraelitov z Egypta, uzavretie zmluvy medzi Bohom Jahve a vyvoleným národom, vyhlásenie zákonov a kultových predpisov pri vrchu Sinaj sú iba jednou, i keď veľmi dôležitou etapou dejín, ktoré sa začínajú stvorením sveta v Knihe Genezis a končia v Deuteronómiu Mojžišovými „rečami“ pred zaujatím Kanaánu izraelskými kmeňmi. Zo štyroch klasických tradícií, o ktorých bola reč v úvode do Pentateuchu (porov. na s. 24), sú v Knihe Exodus zastúpené hlavne jahvistická, elohistická a kňazská tradícia (deuteronomická takmer úplne chýba). K nim treba pridať rozsiahle zákony, z ktorých Desatoro, tzv. Kniha zmluvy a predpisy v 34,11-26 jestvovali pravdepodobne už predtým ako malé nezávislé zbierky zákonov. V jadre môžu všetky siahať do Mojžišových čias (13. stor. pred Kr.).
V rámci dejín spásy a z teologického hľadiska má Exodus osobitné miesto, lebo podáva učenie o vyslobodení Izraela z otroctva priamym Božím zásahom, o zmluve medzi Jahvem a izraelským ľudom, o Mojžišovi ako vodcovi, zákonodarcovi a orodovníkovi za neverný ľud, o izraelskom zákonodarstve, o vzniku hlavných židovských sviatkov (Pascha, sviatok Nekvasených chlebov, Pentekostes a sviatok Stánkov), ktorými sa každoročne v izraelskom kulte sprítomňovali udalosti Exodu atď. V Novom zákone sa všetky tieto udalosti pokladajú za predobrazy vyslobodenia a spásy v Ježišovi Kristovi. V zákonodarnej časti sa opisuje zriadenie teokracie na základe sinajskej zmluvy a uvádzajú sa základy náboženského, mravného a kultového života národa (Desatoro, Kniha zmluvy, bohoslužobné ustanovenia atď.).
Hlavné teologické témy a pojmy Exodu nadobúdajú v kresťanstve a v kresťanskej liturgii plnší význam, napr. Pascha, zmluva, veľkonočný baránok, manna, prechod cez Červené more, nekvasený chlieb atď. Cirkevní Otcovia podávajú v kresťanskej relektúre spomínaných tém vo svojich homíliách a katechézach hlboké vysvetlenia a úvahy.
1.3. Rozdelenie. Keďže naratívne časti sú poprepletané zákonnými textami a úpravami o stavbe svätyne, členenie knihy nie je také priehľadné ako v Knihe Genezis. Knihu Exodus možno rozdeliť takto:
Pre hlbšie pochopenie teologického obsahu Knihy Exodus treba vyzdvihnúť význam, ktorý malo vyslobodenie z Egypta v náboženskom živote izraelského ľudu a v biblickej tradícii.
2.1.1. Zrodenie izraelského národa. Vyslobodenie z Egypta bol epochálny zvrat, keď Izrael začal existovať ako osobitný národ. Takmer všetky prejavy národného, sociálneho a náboženského života Izraela, jeho inštitúcie, zákony, bohopocta a pod. majú svoje korene, svoje odôvodnenie a zmysel existencie v dejinnej udalosti vyslobodenia z Egypta. Teologické úvahy, ktoré počas stáročí Izrael robil o svojej národnej minulosti, možno správne chápať iba vo svetle exodu. Exodus bol obdobím mladosti izraelského národa, v ktorom sa Boh staral oň s osobitnou láskou (porov. Oz 11,1-4; Dt 8,11-16), ale zároveň aj časom prvých prejavov vzbury proti Jahvemu (porov. príhody opísané v Ex 14 – 17).
Kto by chcel pochopiť zmysel nejakej izraelskej ustanovizne, nájde jej vysvetlenie v udalostiach, ktoré sa odohrali v čase vyslobodenia Izraela v Egypte. Napr. na otázku, aký zmysel má Pascha (12,26), sviatok Nekvasených chlebov (13,8 a 12,39) alebo zákon o prvorodených (13,14-15), Izraelita nepovie, že je to zvyk kraja, ktorý obývajú, ale že je to spomienka na udalosti, ktoré sa odohrali pri ich východe z Egypta. Alebo na otázku, prečo treba mať v úcte a napomáhať cudzincov, odpovie, že vlastná skúsenosť v Egypte ich poučila, čo znamená byť cudzincom v inej krajine (porov. 22,21; 23,9) a pod. Slovom, exodus bol pre Izraelitov udalosťou, ku ktorej sa ustavične vracali, lebo bola dejinným zvratom v živote vyvoleného ľudu.
2.1.2. Životné poznanie pravého Boha. Exodus bol pre Izrael výnimočným obdobím, v ktorom vlastnou skúsenosťou nadobudol poznanie o pravom Bohu, o jeho priamych zásahoch do dejín izraelského národa a o jeho dobrote a láske k nemu. V kritických chvíľach exodu sa však tajuplné Božie konanie stalo skúšobným kameňom Izraelovej viery a dôvery v Jahveho. V Knihe Exodus sa často a dopodrobna opisuje kríza a slabosť viery izraelského ľudu. Ako červená niť sa knihou tiahnu prejavy nedôvery, pochybnosti, ba i vzbury proti Jahvemu a jeho služobníkovi Mojžišovi (porov. napr. 4,1; 14,11; 16,3; 17,3.7; 32,1 atď.).
Ale všetky tieto životné skúšky a ťažkosti slúžili postupnému dospievaniu Izraela vo viere v Boha. Izrael pochopil, že Boh zasiahol do jeho dejín (porov. malé „vyznania viery“ v 13,9.16), že vypočul náreky ľudu počas útlaku v Egypte (porov. 2,23-25), že dokázal zlomiť odpor Egypťanov (porov. hl. 7 – 11) a vyslobodiť ho z otroctva (výraz: „Ten, ktorý nás vyviedol z egyptskej krajiny“ stal sa jedným z hlavných titulov Jahveho, skoro jeho druhým menom; porov. Ex 20,2; Lv 11,45; 19,36; 25,38; Nm 15,41 atď.). Izrael sa presvedčil o osobitnej láske, ktorou ho Boh miloval, najmä keď mu Boh ponúkol zmluvu, aby sa stal jeho národom a aby žil podľa jeho prikázaní (porov. hl. 19 – 24). Zároveň však pochopil aj Božie milosrdenstvo, ktoré mu Boh preukázal, keď sa Izrael od neho vzdialil a zhrešil (porov. hl. 32 – 34). Nakoniec skúsil Božiu prítomnosť a Božie riadenie v živote národa prostredníctvom proroka Mojžiša (porov. 33,7-11; 34,29-35) a bohoslužobných úkonov kňaza Árona v legitímnej svätyni (porov. 25,8; 40,34 n.).
2.2.1. Exodus v Starom zákone. Tematika exodu a Izraelovho pobytu na púšti našla v Starom zákone veľkú ozvenu. Na udalosti a skúsenosti exodu sa často odvolávali proroci, najmä Amos (porov. 2,10; 3,1; 5,21-25; 9,7 n.), Ozeáš (porov. 2,16 n.; 9,10; 10,1; 11,1-4; 12,10.14; 13,4-6), Micheáš (porov. 6,3-5; 7,15), Jeremiáš (porov. 2,2; 23,7 n.), Ezechiel (porov. 16,8) a Deutero-Izaiáš, ktorý oslavoval návrat z babylonského zajatia ako „druhý exodus“ (porov. hl. 40 – 55).
Dôležité biblické texty o zmluve (porov. napr. Joz 24,5-28) a o bohoslužbe (porov. napr. Dt 26,5-10) výslovne spomínajú udalosti, ktoré sa odohrali počas exodu; odvolávajú sa na ne hlavné sviatky izraelského kultu (Pascha, Pentekostes a sviatok Stánkov) a inšpirujú sa na nich izraelské modlitby a hymny (porov. Ž 68,8 n.; 77,20 n.; 78; 81,11.17; 95,8-11; 105; 135,8 n.; 136,10).
2.2.2. Exodus v Novom zákone. V Novom zákone sa často poukazuje na predobrazy a spiritualitu exodu predovšetkým v Jánových a v Pavlových spisoch. Zo synoptikov si zasluhuje osobitnú spomienku evanjelista Matúš, ktorý často cituje starozákonné texty súvisiace s exodom: napr. Mt 2,15 (porov. Oz 11,1) a 3,3 (porov. Iz 40,3 s témou „nového exodu“). Rozprávanie o pokušení na púšti (porov. Mt 4,1-11) ilustrujú texty, ktoré pripomínajú udalosti exodu: v úvodných slovách (4,1) má Matúš jasne na mysli situáciu izraelského národa počas jeho štyridsaťročného putovania na púšti (porov. Dt 8,2); v prvom pokušení sa Ježiš odvoláva na Dt 8,3, v druhom na Dt 6,16 a v treťom na Ex 20,3-5. V „reči na vrchu“ Matúš predstavuje Ježiša ako „nového Mojžiša“ (5,21 odkazuje na Ex 20,13 a 5,27 n. na Ex 20,14) atď.
V prípade Jánovho evanjelia sa dokonca hovorí o „paralelnej štruktúre“ jeho prvých kapitol a Knihy Exodus. Ide o tieto texty: Ex 3 a Jn 1,29-34; Ex 4 a Jn 2,1-11; Ex 11 – 12 a Jn 2,13 n.; Ex 14 a Jn 3,5. Okrem toho Ján predstavuje Ježiša aj ako „nového Mojžiša“ (porov. 1,17; 3,14) a dáva do súvisu sviatostné znaky Eucharistie s mannou (porov. Jn 6,32 n. a Ex 16,4.15).
Apoštol Pavol vidí v prechode Izraelitov cez Červené more a v manne predobrazy krstu a Eucharistie (porov. 1 Kor 10,2-4 a Ex 14,22; 16,4.35) a nazýva Ježiša Krista „veľkonočným Baránkom“ (porov. 1 Kor 5,7). Autor Listu Hebrejom dokazuje, že Kristus je väčší ako Mojžiš (porov. 3,1-6) a že jeho kňazstvo a obeta prevyšujú starozákonné kňazstvo a obety (porov. hl. 7 – 9). V Zjv 15,3 n. sa prechod cez more prirovnáva víťazstvu vyvolených nad smrťou a Mojžišova pieseň (Ex 15,1-19) sa stáva piesňou vykúpených.
Na historické zarámovanie udalostí východu Izraelitov z Egypta je v Knihe Exodus iba niekoľko údajov. Spomína sa, že izraelský ľud musel stavať faraónovi skladové mestá Pitom a Raamses [Rameses] (porov. 1,11). Keďže však mesto Raamses sa v dokumentoch XX. dynastie už nespomína, všeobecne sa za faraóna útlaku Izraelitov pokladá Ramesse II. (asi 1298-1235) z XIX. dynastie (asi 1310-1200). Aj papyrusové záznamy z toho obdobia hovoria o vojakoch etnickej skupiny Chabiru (čiastočne identifikovanej s Hebrejmi), ktorí pracovali na stavbe v okolí mesta Memfis.
V 4,19 sa spomína, že počas Mojžišovho pobytu v krajine Midián [Madián] egyptský faraón zomrel. Faraónom exodu by bol nástupca Ramesseho II., čiže Merenptah (asi 1235-1224). Iní biblisti pokladajú za utláčateľa Izraelitov už prvého faraóna XIX. dynastie, ktorým bol Setchi I. (1310-1298), a kladú exodus do čias Ramesseho II. okolo r. 1250 pred Kr. To by potvrdzovala aj stéla z 5. roku panovania faraóna Merenptaha, ktorá spomína jeho víťazstvo nad etnickou skupinou v Kanaáne, označenou „Izrael“. Aj archeologické vykopávky v Palestíne potvrdzujú, že exodus Izraelitov sa uskutočnil asi v polovici 13. storočia pred Kr.