Úvod do Knihy proroka Ezechiela

1. Osoba, účinkovanie a charakteristické vlastnosti Ezechiela

1.1. Ezechielova osoba. Ezechiel (hebr. Jechezkél = »Boh posilňuje« alebo »Boh je silný«) bol synom kňaza Buzího a v mladých rokoch súčasníkom proroka Jeremiáša. Po vyplienení Jeruzalema r. 597 pred Kr. bol ako jeruzalemský kňaz s kráľom Jójakinom a s mnohými poprednými Židmi deportovaný do Babylonie, kde sa usadil pri eufratskom kanáli Kebar v osade Tel Abíb (porov. 1,1.3; 3,15). Tam ho v piatom roku zajatia (r. 593 pred Kr.) Boh zvláštnou víziou povolal za proroka, aby sa venoval náboženským potrebám zajatcov, aby ich viedol, napomínal a potešoval. Jeho posledné proroctvo pochádza z r. 572 pred Kr. (porov. 29,17-20). Z toho možno usudzovať, že jeho prorocká činnosť trvala 20 rokov. O jeho ďalšom živote a o jeho smrti sa nezachovali spoľahlivé správy.

1.2. Prorocké účinkovanie. Ezechiel sa svojimi prorockými výrokmi obracia na spoluzajatcov v Babylone v dvoch časových obdobiach babylonského zajatia: pred konečným pádom Jeruzalema (r. 597-587/6 pred Kr.) a po ňom (r. 587/6-572 pred Kr.). Keďže sa prví zajatci utešovali nádejou na skorý návrat, lebo vraj Boh nemôže dopustiť záhubu svätého mesta a chrámu, Ezechiel ich upozorňuje, že Božím súdom a trestom za hriechy bude práve pád Jeruzalema (porov. hl. 4 – 24). Zároveň však oznamuje, že Boh potrestá aj národy, ktoré uponížili Izrael, aby poznali, že on je Boh (porov. hl. 25 – 32). Po páde Jeruzalema prorok posilňoval zajatcov vo viere a v dôvere k milosrdnému Bohu, ktorý obnoví svoj národ, Jeruzalem a chrám, sídlo Božieho kráľovstva (porov. hl. 40 – 48).

1.3. Charakteristické vlastnosti. Charakteristické rysy prorokovej osobnosti sú zápalistá horlivosť pri ohlasovaní Božej svätosti, istý citový chlad, s akým oznamuje Boží súd, ale zároveň aj hlboký súcit so spoluzajatcami, pre ktorých mal byť osobným znamením (porov. napr. 14; 18; 33,1-20) a k zmyslu pre súdržné spoločenstvo veriacich, ktorého jediným Pánom je Boh a centrom znovuvybudovaný jeruzalemský chrám (porov. hl. 40 – 48). Ezechiel ostal aj po páde Jeruzalema a po zániku kráľovstva rozhodným stúpencom Dávidovej dynastie a v jeho posolstve zaznieva aj mesiášska nádej (porov. 17,22-24; 21,32; 34,23-24; 37,22). Celkove možno povedať, že Ezechiel bol spojovacím ohnivkom medzi predexilovým profetizmom a poexilovým judaizmom. Ezechielova reč nedosahuje literárnu krásu reči Izaiáša ani Jeremiáša; jeho štýl je neuhladený, často rozvláčny a text oplýva aramaizmami.

2. Vznik, obsah a rozdelenie knihy

2.1. Vznik knihy. Kniha sa v hebrejskej Biblii uvádza ako tretí spis zo skupiny nebiím, medzi tzv. neskoršími prorokmi hneď po Jeremiášovom proroctve. V Septuaginte nasleduje po Jeremiášovom liste, kým vo Vulgáte a Novej Vulgáte po Baruchovom proroctve. Na prvý pohľad sa zdá, že kniha predstavuje jednotné a rovnorodé dielo, ale i v tomto prípade – tak ako v Izaiášovom a Jeremiášovom proroctve – ide o súbor videní, rečí, orákul a symbolických úkonov, ktoré Ezechielovi učeníci zhromaždili do jednej zbierky. Zdá sa, že na začiatku jestvovali dva naratívne autobiografické záznamy Ezechielovho účinkovania. V jednom boli zozbierané zjavenia a symbolické úkony, poémy a reči o Jeruzaleme a Izraeli, kým druhý obsahoval hrozby proti Týru a Egyptu, podnecovateľom Júdska v antibabylonskej politike. Ezechiel – tak ako Jeremiáš – nevidel totiž v tejto opozičnej politike Božiu vôľu. Keďže šlo o historické udalosti, Ezechiel udáva vo väčšine týchto záznamov aj príslušný dátum (porov. 8,1; 24,1; 26,1; 29,1; 33,21; 40,1; 29,17). Prorok však zanechal aj iné reči a autobiografické memórie všeobecnejšieho druhu, ktoré najprv spojili v jeden celok, potom k nemu pridali menšie zbierky a nakoniec zo všetkého utvorili prorocký spis v dnešnej podobe. Kniha je teda výsledkom dlhého kompozičného procesu viacerých neznámych redaktorov.

2.2. Obsah. Ezechielovo proroctvo je bohaté na obrazy a podobenstvá (porov. napr. hl. 17; 21; 27; 31), podrobne sa v ňom opisujú prorocké videnia (porov. hl. 1 – 3; 8 – 11; 40 – 48) a symbolické úkony (porov. 3,22-27; 4 – 5; 12; 21; 24; 37). Jeho posolstvo má bohatú myšlienkovú náplň. Hovorí o vine, súde a obrátení, o spáse, obnove a Božom milosrdenstve, ako aj o osobnej zodpovednosti jednotlivca a spoločnosti. Jahve nie je iba Bohom Izraela a jeho prítomnosť sa neobmedzuje iba na chrám, ale je Pánom všetkých národov a je prítomný všade. Bez Boha je život nemožný. Jemu musí slúžiť vnútorne obnovený a svätý ľud, ktorý on sám vedie ako opravdivý pastier. Tento bohatý materiál sa v knihe súhrnne podáva v tomto poradí: výstražné proroctvá Izraelu, ktoré Ezechiel vyriekol pred pádom Jeruzalema r. 587/6 pred Kr. (hl. 1 – 24), proroctvá proti pohanským národom (hl. 25 – 32) a posolstvo nádeje a spásy po Božom treste (hl. 33 – 48).

2.3. Rozdelenie knihy. Podľa obsahu možno knihu rozčleniť do týchto častí:

  1. Úvod a prorokovo povolanie (1,1 – 3,27).
  2. Výstražné proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu (4,1 – 24,27).
  3. Proroctvá proti siedmim pohanským národom (25,1 – 32,32).
  4. Výzva na obrátenie a prisľúbenie spásy pre vyvolený národ (33,1 – 39,29).
  5. Obnovenie chrámu a Božieho kráľovstva (40,1 – 48,35).

3. Náuka a posolstvo proroka Ezechiela

3.1. Videnie Pánovej slávy. Ezechiel videl v okamihu svojho povolania za proroka Pánovu slávu (porov. 1,28; 3,23), ktorá sa mu potom ešte niekoľko ráz zjavila (porov. 8,4; 10,1; 43,2) a mimoriadne naň zapôsobila (porov. napr. 3,15). Videl ako Pánova sláva opustila jeruzalemský chrám (porov. 10,19; 11,23) a preniesla sa medzi deportovaných v zajatí, aby z nich utvorila nový ľud a priviedla ich späť do vlasti. Toto videnie upozornilo na skutočnosť, že sláva a vláda Jahveho sa neobmedzuje iba na jeruzalemský chrám. Opis zjavu štyroch bytostí, kolies a najmä videnie Pánovej slávy, ktorá tróni nad Cherubmi (porov. 1,4-28), mali teda uistiť zajatcov, že Jahve je Pánom aj v Babylonii a že je nekonečne silnejší ako všetky jej božstvá.

3.2. Hriech. Prorok však pochopil aj to, že hlavný dôvod, prečo sa Pánova sláva vzdialila z chrámu a z Jeruzalema (porov. 11,22-23), bol hriech, najmä hriech modlárstva (porov. 14,1-8), ktorému sa spolu s nemravnými výstrednosťami (porov. 18,5-9; 22,3-12.23-30) Izrael oddával na každom vŕšku a pod každým stromom (porov. 6,3.6.13; 16,16; 20,28-29). Izraelský ľud zaviedol modloslužbu ešte aj do chrámu (porov. 8,1-8), poškvrnil svätyňu (porov. 5,11), obracal sa na iné božstvá (porov. 8,7-18) a prijal modly do svojho srdca (porov. 14,3-11). Prorok nazýva tieto »ohavnosti« (porov. 5,9-11; 6,9; 16,22.52) neverou, smilstvom a prostitúciou. Ezechiel rozvíja túto tému vo veľkých alegóriách nevernej ženy (porov. 16,1-63) a dvoch sestier (porov. 23,1-46): Oholy [Ooly] (= Samária) a Oholíby [Ooliby] (= Jeruzalem). Koreňom tejto nevernosti Jeruzalema je pýcha. Tento hlavný hriech pohanskej Sodomy (porov. 16,49-50), kráľa Týru (porov. 28,2.5.17), Egypta (porov. 30, 6.18) a jeho faraónov (porov. 32,12; 35,13), je aj hriechom Izraela (porov. 7,20.24; 21,30-31; 33,28), tejto nevernej ženy, zbláznenej pre svoju krásu (porov. 16,15.56). Hriech je akoby vrodenou neresťou izraelského národa (porov. hl. 16), ktorá sa v celých jeho dejinách prejavovala najmä vo forme modloslužby (porov. hl. 20).

3.3. Trest za hriech. Takýto hriech si zasluhoval hrozný súd a neodvratný Boží trest. Ezechiel pred ním varoval výstražnými proroctvami tak Židov v Palestíne, ako aj svojich spoluzajatcov v Babylonii (porov. hl. 4 – 24) až do chvíle, keď sa jeho hrozby splnili, keď mu ktosi priniesol správu, že Babylončania naozaj zničili chrám a Jeruzalem a začali deportovať jeho obyvateľov do zajatia (porov. 24,27; 33,22). Ezechielovi spoluzajatci stratili pri tejto správe všetku nádej na návrat a obviňovali Jahveho, že je nespravodlivý, lebo synov potrestal za hriechy ich otcov. Prorok vtedy najprv oznamuje Boží súd nad národmi, ktoré zradili, zavrhli, alebo ostrým sarkazmom zväčšili utrpenie poníženého izraelského ľudu (porov. hl. 25 – 32). Hlavným obžalovaným je Egypt (porov. hl. 29 – 32), ktorý provokoval kráľa Sidkiáša [Sedekiáša] na vzburu proti Babylončanom, aby s nimi zrušil dohodu, ktorú potvrdil prísahou Jahvemu (porov. 17,13-15.19). Týrus sa musí dostaviť na súd preto, že vystavil potupe Jeruzalem, ktorý utláčalo nepriateľské vojsko (porov. 26,2). Podobne aj ostatné národy: Ammončania (porov. 25,3-7), Moabčania (porov. 25,8), Edomčania (porov. 25,12) a Filištínci (porov. 25,15); všetci pre svoj opozičný a pohŕdavý postoj k izraelskému národu, ktorý postihla vojnová pohroma. Nakoniec však Ezechiel zdôrazňuje, že zničenie Jeruzalema Babylončanmi a zánik Júdskeho kráľovstva, ako aj opovrhnutie Izraela okolitými národmi, je spravodlivý Boží trest za jeho hriechy.

3.4. Osobná zodpovednosť. Ezechiel sa však nezaoberá len hriechom a zodpovednosťou národa ako celku, ale venuje v tomto smere pozornosť aj jednotlivcovi. V prorokových časoch bol rozšírený názor kolektívnej zodpovednosti, podľa ktorého boli všetci príslušníci kmeňa alebo národa solidárni aj s vinníkmi predošlých pokolení a niesli spoločnú zodpovednosť za ich hriechy (porov. Jer 31,29; Ez 18,2). Ezechiel tento chybný názor podvracia a jasne formuluje princíp individuálnej zodpovednosti každého človeka: „Ten zomrie, kto zhreší. Syn neponesie vinu otca a otec neponesie vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého bude na ňom a bezbožnosť bezbožného bude na ňom.“ (18,20) Slovom, nik sa nemôže vyhovárať, že trpí za druhého, lebo každý zodpovedá za následky svojho vlastného konania.

3.5. Posolstvo spásy. Ohlásenie Božieho súdu a trestu za kolektívne a individuálne hriechy nebolo však prorokovo posledné slovo. Posledným slovom bola zvesť o spáse a o znovuzrodení izraelského národa. Perspektíva spásy sa už sporadicky zjavuje aj v prvej časti knihy (porov. 11,14-21; 16,56-63; 17,22-24; 20,33-44; 21,31-32), v prvom závere proroctiev proti národom (porov. 28,24-26), ale najmä vtedy, keď Ezechiel hovorí o »zvyšku« Izraela (pozri 6,8-10; 9,4-8; 11,13; 12,16; 14,22.23). Prisľúbenie budúcej spásy je však hlavnou témou hláv 33 – 3940 – 48. Prorok sľubuje národu pravého pastiera (porov. hl. 34), predpovedá zničenie Edomu, ktorý sa nepriateľsky zachoval v tragédii Izraela (porov. hl. 35), zaručuje vrátenie obsadeného územia izraelskému ľudu (porov. hl. 36) a ohlasuje znovuzrodenie celého národa (porov. hl. 37).

Budúci život nového Izraela opisuje prorok ideálne týmto Pánovým prisľúbením: „Vezmem vás spomedzi národov, zhromaždím vás zo všetkých krajín a zavediem vás do vlastnej krajiny. Potom na vás vylejem čistú vodu a budete očistení od všetkej špiny. Od všetkých vašich modiel vás očistím. Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha. Odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Vložím do vás svojho ducha a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich príkazov, že budete zachovávať a plniť moje výroky. Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom, budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom.“ (36,24-28) Pritom treba mať stále na zreteli motiváciu tohto spásonosného Božieho činu: „Toto hovorí Pán, Boh: Nie kvôli vám budem konať, dom Izraela, ale z úcty k svojmu svätému menu, ktoré ste hanobili medzi národmi, ku ktorým ste prišli… A národy spoznajú, že ja som Pán, keď na vás pred ich očami ukážem, že som svätý.“ (36,22-23) Táto myšlienka sa často opakuje v Ezechielovom proroctve. Izraelský ľud svojou neverou a hriechmi zneuctil Božie meno v očiach národov, ale Jahve zjaví svoju svätosť pred nimi tým, že zhromaždí Izrael a privedie ho späť do vlasti a národy spoznajú, že Jahve je Pán (porov. napr. 20,41; 28,25). Ezechiel ilustruje a rozvíja toto posolstvo veľkolepým videním oživených kostí, ktoré sú obrazom vzkriesenia izraelského ľudu (porov. 37,1-14).

3.6. Budúce perspektívy. Ezechiel na konci svojej prorockej kariéry predpovedá budúci život obnoveného Izraela. Predovšetkým oznamuje, že tento národ „po mnohých dňoch“ (38,8) zvíťazí v boji na život a na smrť nad všetkými svojimi nepriateľmi. Zvedie boj proti stelesnenému nepriateľovi všetkých čias, proti Gógovi v zemi Magóg a proti veľkniežaťu Mešeka [Mosocha] a Túbala. Po zdrvujúcej porážke jeho vojsk sa rozptýlený Izrael definitívne vráti do obnovenej zasľúbenej zeme (porov. hl. 38 – 39). Ezechiel uisťuje, že nový Kanaán – zavlažovaný zázračným prameňom vody života, ktorá prúdi z chrámu (porov. 47,1-12), – bude spravodlivo a presne rozdelený podľa dvanástich kmeňov Izraela (porov. 47,13 – 48,29). Chrám a bohoslužba – obnovené podľa náboženských predpisov (porov. hl. 40 – 46) – zaručia ideálne podmienky a prostredie pre kult Pánovej slávy, ktorá opäť vtiahne do svätyne (porov. 43,1-12). Nové mesto bude už potom strediskom všetkého národného a náboženského života, miestom tajomnej Božej prítomnosti uprostred svojho ľudu, a preto bude mať mesto od toho dňa nové meno: »Jahve šámmáh« – »Pán-je-tam« (43,9; pozri aj Ž 46,6).

Posledná časť knihy (hl. 40 – 48), známa pod menom »Ezechielova tóra«, stala sa »magnou chartou« rodiaceho sa judaizmu, čiže etnicko-náboženskej kultúry židovského národa v poexilovom období. Pre výroky organizačného a zákonodarného rázu o čase, keď sa podľa proroka Ezechiela uskutočnilo predpovedané národné a náboženské obrodenie, právom pokladajú Proroka za »otca judaizmu«.