1000Toto „ako“ (spôsob, akým sa odohrá vzkriesenie)647 prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Ale naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Kristom.

„Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu,1405 už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“571

1001Kedy? Definitívne „v posledný deň“1038 (Jn 6, 39-40. 44. 54; 11, 24), „na konci sveta“.572 673 Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou):

„Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (1 Sol 4, 16).

Vzkriesení s Kristom

1002Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti655 a na jeho zmŕtvychvstaní:

„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych... Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2, 12; 3, 1).

1003Veriaci, krstom zjednotení s Kristom, majú už skutočne účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista,573 ale tento život zostáva „s Kristom ukrytý v Bohu“ 1227 (Kol 3, 3). „S ním nás [Boh] vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“2796 (Ef 2, 6). Keďže sa v Eucharistii živíme jeho telom, už patríme ku Kristovmu telu. A keď v posledný deň vstaneme z mŕtvych, zjavíme sa aj my „s ním v sláve“ (Kol 3, 4).

1004V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“.364 Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí:1397

„Ale telo... je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?... Nepatríte sebe... Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1 Kor 6, 13-15. 19-20).

Smrť

1006„Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“576 1641500 Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6, 23).577 A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.578

1007Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:

„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým... sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12, 1. 7).

1008Smrť je následok hriechu.401 Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma579 a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka.580 Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa376 a vstúpila do sveta ako následok hriechu.581 „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“582 je teda „posledný nepriateľ“ (1 Kor 15, 26) človeka, ktorý má byť premožený.

1009Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti.612 Ale napriek svojej hrôze pred ňou583 prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.584