400Súlad, v ktorom žili vďaka prvotnej spravodlivosti, je zničený; vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená;283 spoločenstvo muža a ženy podlieha napätiam;284 1607 ich vzťahy budú poznačené žiadostivosťou a panovačnosťou.285 Súlad so stvorením je porušený:2514 viditeľné stvorenie sa človekovi odcudzilo a stalo sa mu nepriateľským.286 Vinou človeka je stvorenie podrobené „márnosti“ a „otroctvu skazy“ (Rim 8, 20-21). A napokon príde aj následok, ktorý bol výslovne predpovedaný pre prípad neposlušnosti:287 človek sa vráti do prachu, z ktorého bol utvorený.288 6021008Do dejín ľudstva vstupuje smrť.289

401Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi;290 18652259 všeobecná skazenosť ako následok hriechu;291 aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom.292 Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí:1739

„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“293

Následky Adamovho hriechu pre ľudstvo

402Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5, 19). „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili...“ (Rim 5, 12). Proti univerzálnosti hriechu430605 a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5, 18).

403Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobenosť smrti2606 nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“.294 1250 Na základe tejto istoty viery Cirkev udeľuje krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa nedopustili osobného hriechu.295

404Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“.296 Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“360 sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom,50 ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v stave po páde.297 Je to hriech, ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.

405Hoci je dedičný hriech každému vlastný,298 ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech2515 (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.1264

406Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529299 a na Tridentskom koncile v roku 1546.300

Tvrdý boj

407Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus2015 – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete.2852 Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“.301 Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti302 a mravov.1888

408Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1, 29). Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr,1865 ktoré sú výsledkom osobných hriechov.303

409Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1 Jn 5, 19),304 robí zo života človeka boj:2516

„Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa. Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.“305