I.
ÚVOD

1. Pätnásteho mája toho roku bolo tomu deväťdesiat rokov, čo veľký pápež „sociálnej otázky“ Lev XIII. vydal veľmi dôležitú encykliku, ktorá sa začína slovami Rerum novarum. Preto chceme tento dokument venovať práve ľudskej práci, ba ešte viac, chceme ho venovať samému človeku v širokom súvise s tou skutočnosťou, ktorou je práca. Ak je človek – ako sme sa vyjadrili vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis, vydanej na začiatku našej služby na rímskom stolci svätého Petra – „prvou a základnou cestou v Cirkvi“,4 a to práve na základe nepreniknuteľného tajomstva vykúpenia v Kristovi, potom sa treba stále vracať na túto cestu a neprestajne v nej pokračovať podľa rozličných aspektov, v ktorých nám odkrýva celé bohatstvo a zároveň aj celú námahu ľudského života.

Práca je jedným z týchto aspektov; aspektom večným a prvoradým, vždy aktuálnym a neprestajne vyžadujúcim, aby sa naň myslelo a o ňom svedčilo. Vznikajú totiž vždy nové otázky a problémy, rodia sa vždy nové nádeje, ale aj obavy a hrozby spojené s týmto základným rozmerom ľudskej existencie, ktorým sa denne buduje život človeka, z ktorého čerpá svoju osobitnú dôstojnosť a v ktorom je zároveň zahrnutá trvalá miera ľudskej námahy, utrpenia, krivdy a nespravodlivosti, ktoré siahajú hlboko do spoločenského života v rámci jednotlivých národov i na medzinárodnej rovine. Ak je pravda, že z práce svojich rúk človek požíva chlieb,5 a to nielen každodenný chlieb, ktorým udržiava pri živote svoje telo, ale aj chlieb vedy a pokroku, civilizácie a kultúry, potom je navždy platné pravidlo, že ten chlieb požíva „v pote svojej tváre“,6 to značí nielen osobným úsilím a námahou, ale aj uprostred mnohých napätí, konfliktov a kríz, ktoré vzhľadom na skutočnosť práce otriasajú životom jednotlivých spoločenstiev, ale aj celého ľudstva.

Deväťdesiate výročie encykliky Rerum novarum oslavujeme v čase, keď dochádza k novému rozvoju technologických, ekonomických a politických podmienok, ktoré podľa mienky mnohých odborníkov nebudú o nič menej vplývať na svet práce a výroby ako priemyselná revolúcia v minulom storočí. Mnohoraké sú faktory všeobecného dosahu: široké zavádzanie automatizácie do rozličných oblastí výroby; stúpanie cien energie a základných surovín; vzrastajúce povedomie ohraničenosti bohatstva prírody, ako aj jej neprípustného znečisťovania. Ruka v ruke s tým ide objavenie sa nových národov na politickom javisku, ktoré sa po rokoch neslobody domáhajú svojho oprávneného miesta medzi národmi, ako aj účasti na medzinárodných rozhodovaniach. Tieto nové podmienky a požiadavky budú vyžadovať nové usporiadanie a revíziu štruktúr súčasnej ekonómie, ako aj deľby práce. Je možné, že takéto zmeny budú pre milióny kvalifikovaných pracovníkov znamenať nezamestnanosť, prinajmenej dočasnú, alebo potrebu zmeniť kvalifikáciu. Možno – a to je veľmi pravdepodobné – prinesú so sebou zníženie alebo pomalší rast hmotného blahobytu v rozvinutejších krajinách; ale môžu priniesť aj zlepšenie osudu a nádej miliónom ľudí, ktorí dnes žijú v nehoráznej a ľudskú dôstojnosť urážajúcej biede.

Nie je úlohou Cirkvi vedecky analyzovať všetky možné dôsledky takýchto zmien v ľudskom spolunažívaní. Cirkev však považuje za svoju úlohu stále pripomínať dôstojnosť a práva pracujúcich ľudí, a pranierovať také situácie, v ktorých sa tieto práva porušujú, ako aj usmerňovať priebeh týchto zmien, aby sa dosiahol skutočný pokrok človeka a spoločnosti.

2. Práca ako problém človeka je určite stredobodom „sociálnej otázky“, na ktorú sa takmer sto rokov, čo uplynulo od vydania encykliky Rerum novarum, osobitne zameriava učenie Cirkvi, ako aj rozličné podujatia spojené s jej apoštolským poslaním. Ak chceme na ňu sústrediť tieto úvahy, tak iba v organickom spojení s celou tradíciou tohto učenia a týchto podujatí. Zároveň však to robíme podľa smerníc evanjelia, aby sme z evanjeliového dedičstva vyberali „staré i nové veci“.7 Práca bezpochyby je „stará vec“, taká stará ako človek a jeho život na zemi. Všeobecná situácia človeka v súčasnom svete, posudzovaná a analyzovaná z rôznych, t. j. geografických, kultúrnych a civilizačných aspektov, vyžaduje objavovať nové významy ľudskej práce a formulovať nové úlohy, ktoré v tejto oblasti stoja pred každým človekom, rodinou, jednotlivými národmi, pred celým ľudstvom a napokon pred samou Cirkvou.

V priebehu rokov, ktoré nás delia od vydania encykliky Rerum novarum, sociálna otázka neprestala pútať pozornosť Cirkvi. Svedčia o tom početné dokumenty Učiteľského úradu, ktoré vydali pápeži alebo Druhý vatikánsky koncil, vyhlásenia jednotlivých episkopátov, činnosť rozličných myšlienkových stredísk, ako aj stredísk s praktickými apoštolskými iniciatívami, či už na medzinárodnej úrovni alebo na úrovni jednotlivých miestnych cirkví. Ťažko je tu podrobne vymenovať všetky prejavy živého úsilia Cirkvi a kresťanov o riešenie sociálnej otázky, pretože je ich veľmi veľa. Ako výsledok koncilu ústredným koordinačným strediskom v tejto oblasti sa stala pápežská komisia Iustitia et pax, ktorá má svoje orgány v jednotlivých biskupských konferenciách. Názov tejto organizácie je veľmi výrečný. Poukazuje na to, že k sociálnej otázke treba pristupovať v jej celkovej a komplexnej dimenzii. Úsilie o spravodlivosť musí byť úzko spojené s úsilím o mier v súčasnom svete. V prospech tohto dvojitého úsilia bezpochyby zapôsobila bolestná skúsenosť dvoch veľkých svetových vojen, ktoré v priebehu posledných deväťdesiatich rokov otriasli mnohými krajinami európskeho kontinentu a čiastočne aj iných kontinentov. V jeho prospech sa dnes vyslovuje zvlášť po skončení druhej svetovej vojny trvalá hrozba nukleárnej vojny a perspektíva strašného sebazničenia, ktorá z toho vyplýva.

Ak sledujeme hlavnú líniu vývoja dokumentov najvyššieho Učiteľského úradu Cirkvi, nachádzame v nich výslovné potvrdenie práve takéhoto nastolenia problému. Ak ide o otázku pokoja vo svete, kľúčové postavenie tu má encyklika Pacem in terris Jána XXIII. Ak zasa ide o vývoj otázky sociálnej spravodlivosti, treba poznamenať, že kým v období od encykliky Rerum novarum po encykliku Pia XI. Quadragesimo anno učenie Cirkvi sa sústreďuje predovšetkým na spravodlivé riešenie takzvanej robotníckej otázky v rámci jednotlivých národov, v ďalšej etape rozširuje svoj obzor na rozmery celej zemegule. Nerovnomerné rozloženie bohatstva a biedy, existencia rozvinutých a nerozvinutých krajín a kontinentov vyžaduje vyrovnanie a hľadanie ciest spravodlivého rozvoja všetkých. V tomto smere sa uberá učenie obsiahnuté v encyklike Jána XXIII. Mater et magistra, v pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes a v encyklike Pavla VI. Populorum progressio.

Tento smer vývoja učenia a úsilia Cirkvi v sociálnej otázke presne zodpovedá objektívnemu poznaniu stavu vecí. Ak sa v minulosti v centre tejto otázky vynáral predovšetkým problém „triedy“, tak v poslednom období sa do popredia dostáva problém „sveta“. Preto sa myslí nie na triedny, ale na svetový rozmer nerovnosti a nespravodlivosti a v dôsledku toho nie iba na triedny, ale na svetový rozmer úloh, ktoré stoja na ceste dosiahnutia spravodlivosti v súčasnom svete. Všestranná analýza situácie súčasného sveta ešte plnšie a hlbšie ukázala význam predchádzajúcej analýzy sociálnych nespravodlivostí. Tento význam musia mať dnes úsilia zamerané na budovanie spravodlivosti na zemi; tým sa nezakrývajú nespravodlivé štruktúry, ale sa vyžaduje, aby sa preskúmali a pretvorili v univerzálnejšom rozmere.

3. Uprostred všetkých týchto procesov – či už ide o poznanie rozoznávania objektívnej sociálnej situácie, alebo o cirkevné učenie v oblasti zložitej a mnohostrannej sociálnej otázky – sa problém ľudskej práce, samozrejme, vyskytuje veľa ráz. Do istej miery je stálym komponentom tak spoločenského života, ako aj učenia Cirkvi. Ostatne, v učení Cirkvi starosť o tento problém siaha oveľa ďalej než je posledných deväťdesiat rokov. Sociálna náuka Cirkvi má svoj zdroj vo Svätom písme, počínajúc Knihou Genezis, ale zvlášť v evanjeliách a listoch apoštolov. Problém práce patril od začiatku do učenia Cirkvi, do jej náuky o človeku, o verejnom živote a zvlášť do náuky o sociálnej morálke, ktorú vypracúvala podľa potrieb rozličných období. Toto dedičstvo tradície prevzali pápeži a rozvinuli ho učením o modernej „sociálnej otázke“, najmä v encyklike Rerum novarum. V súvislosti s touto otázkou sa prehlbovanie problému ľudskej práce stále viac prispôsobovalo novým potrebám a pritom si stále zachováva ten kresťanský základ pravdy, ktorý možno nazvať večným.

Ak sa v tomto dokumente znova vraciame k tomuto problému – pričom, samozrejme, nemáme úmysel dotknúť sa všetkých jeho aspektov –, nie je to preto, aby sme zozbierali a zopakovali to, čo sa už nachádza v učení Cirkvi, ale skôr preto, aby sme – azda viac ako doteraz – zvýraznili, že ľudská práca je kľúčom, a pravdepodobne najpodstatnejším kľúčom k celej sociálnej otázke, pravda, ak sa snažíme pozerať na ňu naozaj pod zorným uhlom dobra človeka. Ak však riešenie, alebo skôr postupné riešenie sociálnej otázky, ktorá sa vždy znova objavuje a stále narastá, má ísť tým smerom, aby sa „ľudský život urobil ľudskejším“,8 potom práve tento kľúč, ktorým je ľudská práca, nadobúda základný a rozhodujúci význam.

II.
PRÁCA A ČLOVEK

4. Cirkev je presvedčená, že práca je základným rozmerom existencie človeka na zemi. V tomto presvedčení sa upevňuje, keď pozerá na výsledky rozličných vied, ktoré sa zaoberajú človekom: antropológie, paleontológie, histórie, sociológie, psychológie a iných; všetky o tom svedčia nezvratným spôsobom. Cirkev však čerpá toto svoje presvedčenie predovšetkým zo zjaveného Božieho slova, aby to, čo je presvedčením rozumu, nadobudlo aj povahu presvedčenia viery. Dôvodom toho je, že Cirkev – hodno to poznamenať už teraz – verí v človeka; myslí na neho a obracia sa k nemu nie iba vo svetle historickej skúsenosti, nie iba pomocou mnohorakých metód vedeckého poznania, ale predovšetkým vo svetle zjaveného slova živého Boha. Vzhľadom na človeka, usiluje sa vyjadriť tie večné plány a ten nadprirodzený údel, ktorý človekovi určil živý Boh, Stvoriteľ a Vykupiteľ.

Prameň svojho presvedčenia o tom, že práca je základným rozmerom existencie človeka na zemi, nachádza Cirkev už na prvých stranách Knihy Genezis. Analýza týchto textov nás upozorňuje, že – napriek neraz archaickému spôsobu vyjadrovania myšlienok – sú v nich vyjadrené zásadné pravdy o človeku už v kontexte slov, ktorými sa opisuje tajomstvo stvorenia. Sú to pravdy, ktoré rozhodujú o človeku od začiatku a zároveň vytyčujú hlavné línie jeho existencie na zemi tak v stave prvotnej spravodlivosti, ako aj po porušení – zapríčinenom hriechom – prvotnej zmluvy, ktorú Stvoriteľ uzavrel prostredníctvom človeka so svojím tvorstvom. Keď človek, stvorený „na Boží obraz… ako muž a žena“,9 počuje slová: „Ploďte sa a množte, naplňte zem a podmaňte si ju…,“10 – aj keď sa nevzťahujú priamo a výslovne na prácu, bezpochyby nepriamo poukazujú na ňu ako na činnosť, ktorú má človek vykonávať vo svete. Ba viac, ukazujú jej najhlbšiu podstatu. Človek je Božím obrazom okrem iného aj preto, že dostal od svojho Stvoriteľa príkaz, aby si podmanil zem a vládol nad ňou. Plnením tohto príkazu človek, každá ľudská bytosť, odzrkadľuje činnosť samého Stvoriteľa vesmíru.

Práca chápaná ako činnosť „prechodná“, t. j. taká, ktorá sa začína v ľudskom subjekte a je zameraná na vonkajší predmet, predpokladá zvláštnu vládu človeka nad „zemou“ a zároveň túto vládu potvrdzuje a rozvíja. Samozrejme, že pod výrazom „zem“, ktorý sa spomína v biblickom texte, treba rozumieť predovšetkým ten zlomok viditeľného vesmíru, ktorého je človek obyvateľom; no v širšom zmysle možno pod týmto slovom rozumieť celý viditeľný svet, pokiaľ sa nachádza v sfére vplyvu človeka a jeho úsilia o uspokojenie vlastných potrieb. Slová „podmaňte si zem“ majú nesmierny dosah. Poukazujú na všetky bohatstvá, ktoré zem (a nepriamo celý viditeľný svet) v sebe skrýva a ktoré môže človek svojou vedomou činnosťou objaviť a cieľavedome využívať. A tak slová, vložené hneď na samý začiatok Biblie, nikdy neprestávajú byť aktuálne. Rovnako sa vzťahujú na všetky minulé obdobia civilizácie a ekonómie, ako aj na celú súčasnú skutočnosť i na budúce fázy rozvoja, ktoré sa azda už v istej miere črtajú, ale zväčša ešte ostávajú pre človeka neznáme a skryté.

Ak sa niekedy hovorí o obdobiach „zrýchlenia“ v ekonomickom živote a v civilizácii ľudstva alebo jednotlivých národov a ak sa tieto „zrýchlenia“ dávajú do súvisu s pokrokom vedy a techniky, najmä s rozhodujúcimi objavmi pre spoločensko-hospodársky život, možno súčasne povedať, že žiadne z týchto „zrýchlení“ neprekonáva podstatný obsah toho, čo bolo povedané v onom prastarom biblickom texte. Človek tým, že sa svojou prácou čoraz väčšmi stáva pánom zeme a potvrdzuje takisto prácou svoju vládu nad viditeľným svetom, v každom prípade a v každej etape tohto procesu ostáva na ceste onoho prvotného ustanovenia, daného Stvoriteľom, ktoré je nevyhnutne a nerozlučne späté so skutočnosťou, že človek bol stvorený, ako muž a žena, „na Boží obraz“. Tento proces je zároveň univerzálny: zahŕňa všetkých ľudí, každú generáciu, každú etepu ekonomického a kultúrneho rozvoja a súčasne je to proces, ktorý sa uskutočňuje v každom človeku, v každom vedomom ľudskom subjekte. Všetci a každý je v ňom zároveň zahrnutý. Všetci a každý má príslušnou mierou a nespočítateľným počtom spôsobov účasť na tomto obrovskom procese, ktorým si človek svojou prácou „podmaňuje zem“.

5. Táto univerzálnosť a zároveň mnohorakosť procesu „podmaňovania si zeme“ vrhá svetlo na ľudskú prácu, lebo vláda človeka nad zemou sa vykonáva v práci a prácou. Takýmto spôsobom sa vynára význam práce v objektívnom zmysle, čo nachádza svoje vyjadrenie v rozličných údobiach kultúry a civilizácie. Človek vládne nad zemou už tým, že si krotí zvieratá, chová ich a získava si tak potrebnú potravu a odev, a tiež tým, že môže zo zeme a z mora dobývať rozličné prírodné bohatstvá. Omnoho viac si však človek „podmaňuje zem“, keď ju začína obrábať a potom spracúva jej plody, prispôsobujúc ich svojim potrebám. A tak poľnohospodárstvo predstavuje základnú oblasť hospodárskej činnosti a – prostredníctvom ľudskej práce – nenahraditeľný faktor výroby. Priemysel zasa bude vždy spočívať v spájaní zemských bohatstiev – či už živých zásob prírody, poľnohospodárskych výrobkov, alebo nerastných a chemických bohatstiev – s ľudskou prácou, či už telesnou, alebo duševnou. To isté v určitom zmysle platí aj o vedeckých výskumoch, či už čisto teoretických, alebo praktických.

Ľudská činnosť v priemysle i v poľnohospodárstve v mnohých prípadoch dnes už prestala byť prácou prevažne telesnou, lebo námaha rúk a svalov sa napomáha činnosťou stále dokonalejších strojov a mechanizmov. Nielen v priemysle, ale aj v poľnohospodárstve sme svedkami zmien, ktoré boli možné vďaka postupnému a trvalému rozvoju vedy a techniky. A to všetko historicky prispelo k veľkému rozvoju civilizácie, počínajúc od „priemyselnej éry“ až po nasledujúce fázy vývoja pomocou nových techník, ako je elektronická a v posledných rokoch mikroprocesorová technika.

Môže sa stať, že v priemyselnej výrobe „pracuje“ stroj, kým človek ho len obsluhuje a tým rozličnými spôsobmi udržiava jeho činnosť. Ale je pravda, že práve tým priemyselný rozvoj vytvára základňu pre znovunastolenie problému ľudskej práce novým spôsobom. Ako prvá industrializácia vyvolala takzvanú robotnícku otázku, tak aj ďalšie zmeny v priemysle výrečne ukazujú, že aj v epoche stále väčšmi zmechanizovanej „práce“ vlastným subjektom práce naďalej ostáva človek.

Rozvoj priemyslu a s ním spojených rôznorodých odvetví až po najmodernejšie technológie elektroniky, zvlášť na poli miniaturizácie, informatiky, telemechaniky a tak ďalej, poukazuje na to, akú ohromnú úlohu v interakcii medzi subjektom a objektom práce (v najširšom zmysle tohto slova) zohráva práve spojenec práce zrodený z ľudskej mysle: technika. Technika, chápaná v tomto prípade nie ako spôsobilosť alebo schopnosť práce, lež ako súhrn nástrojov, ktoré človek používa pri práci, je nepochybne spojencom človeka. Uľahčuje mu prácu, zdokonaľuje ju, urýchľuje a znásobuje. V zrýchlenom procese rozmnožuje počet výrobkov a mnoho produktov zdokonaľuje aj z hľadiska kvality. V niektorých prípadoch sa však technika môže zo spojenca zmeniť na protivníka človeka, ako napríklad v prípade, keď mechanizácia práce „vytláča“ človeka, odoberajúc mu akékoľvek osobné uspokojenie a podnety na tvorivú činnosť a zodpovednosť; keď zbavuje zamestnania mnohých dovtedy zamestnaných pracovníkov, alebo keď zveličené uprednostňovanie stroja robí človeka jeho otrokom.

Ak sa teda biblické slová „podmaňte si zem“, povedané človekovi hneď na začiatku, chápu v súvislosti s celou modernou priemyselnou a postpriemyselnou epochou, potom sa nepochybne vzťahujú aj na techniku, na ten svet mechanizmov a strojov, ktorý je plodom práce ľudského rozumu a historickým potvrdením vlády človeka nad prírodou.

Posledné obdobie dejín ľudstva, zvlášť niektorých spoločností, prináša so sebou oprávnené presadenie sa techniky ako základného súčiniteľa ekonomického pokroku; súčasne však s týmto presadením sa vznikli a neprestajne vznikajú podstatné otázky týkajúce sa ľudskej práce vzhľadom na jej vykonávateľa, ktorým je práve človek. Tieto otázky majú zvláštnu náplň obsahov a napätí etického a eticko-spoločenského charakteru. Preto sú stálou výzvou pre mnohé ustanovizne, štáty a vlády, zriadenia i medzinárodné organizácie, a sú stálou výzvou aj pre Cirkev.

6. Keď máme pokračovať v našej analýze práce v zmysle biblického výroku, podľa ktorého si má človek podmaňovať zem, mali by sme sústrediť svoju pozornosť na prácu v subjektívnom zmysle, a to ešte oveľa viac než sme to urobili, keď sme hovorili o objektívnom zmysle práce, sotva sa dotknúc širokej problematiky, ktorá je dokonale a podrobne známa špecialistom z rôznych oblastí a tiež samotným pracujúcim ľuďom podľa ich špecializácie. Slová Knihy Genezis, na ktoré v našej analýze nadväzujeme, nepriamo hovoria o práci v objektívnom zmysle. Tým istým spôsobom hovoria aj o subjekte práce; ale to, čo hovoria, je veľmi výrečné a plné veľkého významu.

Človek si má podmaňovať zem, má nad ňou vládnuť, pretože ako „Boží obraz“ je osobou, čiže subjektívnou bytosťou schopnou plánovite a rozumne konať, schopnou rozhodovať o sebe a zameranou na sebarealizovanie. Teda človek ako osoba je subjektom práce. Ako osoba pracuje, vykonáva rozličné činnosti patriace k pracovnému procesu a tie – bez ohľadu na ich objektívnu povahu – majú mu pomáhať uskutočňovať jeho človečenstvo a plniť povolanie byť osobou, ktoré mu je vlastné z dôvodu samého jeho človečenstva. Zásadné prvky týkajúce sa tejto témy najnovšie pripomenul Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes, zvlášť v prvej kapitole venovanej povolaniu človeka.

A tak táto „vláda“, o ktorej hovorí spomínaný biblický text, sa nevzťahuje iba na objektívny rozmer práce, ale zároveň nás privádza aj k pochopeniu jej subjektívneho rozmeru. Práca chápaná ako proces, ktorým si človek a ľudstvo podmaňuje zem, iba vtedy zodpovedá tomu základnému chápaniu Biblie, keď zároveň v celom tomto procese človek prejavuje a potvrdzuje seba samého ako takého, ktorý „vládne“. Táto vláda sa v určitom zmysle vzťahuje viac na subjektívny ako na objektívny rozmer. Tento rozmer podmieňuje samu etickú podstatu práce. Nemožno pochybovať o tom, že ľudská práca má svoju etickú hodnotu, ktorá je priamo a bezprostredne spätá so skutočnosťou, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, je vedomým a slobodným, čiže o sebe rozhodujúcim subjektom.

Táto pravda, ktorá v istom zmysle predstavuje priam základné a večné jadro kresťanskej náuky o ľudskej práci, mala a má zásadný význam pre formulovanie významných spoločenských problémov, ktoré majú rozmery celých epoch.

Starovek svojrázne roztriedil ľudí na stavy podľa povahy vykonávanej práce. Práca, ktorá od pracujúceho vyžadovala, aby dal k dispozícii svoje sily, prácu svalov a rúk, sa považovala za nedôstojnú pre slobodných ľudí, a preto na jej vykonávanie boli určení otroci. Kresťanstvo, rozvíjajúc niektoré myšlienky vlastné už Starému zákonu, uskutočnilo v tomto ohľade zásadnú zmenu zmýšľania, vychádzajúc z celého obsahu evanjeliového posolstva a nadovšetko z faktu, že ten, ktorý súc Bohom, stal sa nám podobný vo všetkom,11 zasvätil väčšinu svojho života na zemi telesnej práci v tesárskej dielni. Táto okolnosť sama o sebe je najvýrečnejším „evanjeliom práce“, ktoré ukazuje, že základom definície hodnoty ľudskej práce nie je v prvom rade druh vykonávanej činnosti, ale skutočnosť, že ten, kto ju vykonáva, je osobou. Pramene dôstojnosti práce treba hľadať predovšetkým nie v jej objektívnom, ale v subjektívnom rozmere.

Pri takomto chápaní zaniká akoby sám základ starovekého rozdelenia ľudí na triedy podľa druhu práce, ktorú vykonávali. To však neznamená, že ľudskú prácu nemožno nijako hodnotiť a kvalifikovať aj z objektívneho hľadiska. Znamená to iba toľko, že prvým základom hodnoty práce je sám človek – jej subjekt. Na to hneď nadväzuje veľmi vážny záver etickej povahy: Aj keď je pravda, že človek sa narodil a je povolaný na to, aby pracoval, predsa v prvom rade práca je „pre človeka“, a nie človek „pre prácu“. Z tohto záveru potom právom prichádzame k tomu, že subjektívnemu významu práce dávame prednosť pred objektívnym. Pri tomto chápaní a za predpokladu, že rozličné práce vykonávané ľuďmi môžu mať väčšiu alebo menšiu objektívnu hodnotu, chceme však zdôrazniť, že každú z nich treba hodnotiť predovšetkým mierou dôstojnosti samého subjektu práce, čiže osoby – človeka, ktorý ju vykonáva. A ďalej, bez ohľadu na prácu, akú každý človek vykonáva, a za predpokladu, že je cieľom jeho činnosti, a to neraz veľmi náročným, tento cieľ nemá sám v sebe konečný zmysel. Lebo posledným cieľom práce, akejkoľvek práce, ktorú človek vykonáva – aj keby to bola tá „najslužobnejšia“, najmonotónnejšia a podľa bežného hodnotenia najponižujúcejšia práca –, ostáva vždy sám človek.

7. Tieto základné tvrdenia o práci vždy vyplývali z bohatstva kresťanskej pravdy, zvlášť zo samého „evanjelia práce“ a vytvárali základ nového zmýšľania, hodnotenia a konania ľudí. V novoveku, už od samého začiatku priemyselnej éry, kresťanská pravda o práci sa musela postaviť proti rôznym smerom materialistického a ekonomického zmýšľania.

Niektorí stúpenci tohto zmýšľania vo svojom chápaní prácu pokladali za istý druh „tovaru“, ktorý pracovník – najmä robotník v priemysle – predáva zamestnávateľovi, ktorý je zároveň vlastníkom kapitálu, čiže zásoby pracovných nástrojov a prostriedkov umožňujúcich výrobu. Takéto chápanie práce bolo rozšírené azda najmä v prvej polovici devätnásteho storočia. Neskôr výslovné formulácie tohto typu takmer zanikli a ustúpili pred ľudskejším spôsobom zmýšľania a jej hodnotení. Interakcia medzi pracujúcim človekom a komplexom nástrojov a výrobných prostriedkov bola príčinou rozvoja rôznych foriem kapitalizmu súbežne s rozmanitými formami kolektivizmu. K tomu sa pripojili iné spoločensko-ekonomické prvky v dôsledku nových konkrétnych okolností, ako bola činnosť robotníckych združení a verejnej moci spolu s objavením sa veľkých nadnárodných podnikov. Napriek tomu nebezpečenstvo považovať ľudskú prácu za „tovar svojho druhu“ alebo za anonymnú „silu“ potrebnú na výrobu (hovorí sa dokonca o „pracovnej sile“), jestvuje stále, a to zvlášť vtedy, keď celkový pohľad na ekonomickú problematiku vychádza z predpokladov materialistického ekonomizmu.

Sústavná príležitosť, ba v istom zmysle dokonca podnet na takýto spôsob myslenia a hodnotenia sa zakladá na urýchlenom procese rozvoja jednostranne materialistickej civilizácie, v ktorej sa pripisuje dôležitosť predovšetkým objektívnemu rozmeru práce, kým subjektívny rozmer – všetko, čo sa priamo alebo nepriamo vzťahuje na sám subjekt práce – sa stáva druhoradým. V každom takom prípade, v každej spoločenskej situácii takéhoto typu vzniká zmätok, ba priamo prevrátenie poriadku, ktorý bol určený na počiatku slovami Knihy Genezis: s človekom sa zaobchádza ako s výrobným nástrojom,12 zatiaľ čo s ním – s ním jediným – bez ohľadu na to, akú prácu vykonáva, sa má zaobchádzať ako s tvorivým subjektom a jej pravým strojcom a tvorcom. Práve takéto prevrátenie poriadku, bez ohľadu na to, v mene akého programu a pod akým názvom sa uskutočňuje, by si zasluhovalo meno „kapitalizmus“ vo význame, o ktorom bude reč ďalej. Je známe, že kapitalizmus má svoj historicky ustálený význam ako hospodársko-spoločenský systém a zriadenie, ktoré je v protiklade so „socializmom“ alebo „komunizmom“. Ale vo svetle analýzy základnej skutočnosti celého hospodárskeho procesu a predovšetkým výrobných štruktúr – a takú istú povahu má i práca – treba priznať, že omyl prvotného kapitalizmu sa môže opakovať všade tam, kde sa s človekom zaobchádza tak ako s celým súborom materiálnych výrobných prostriedkov, akoby s nástrojom, a nie – podľa pravej dôstojnosti jeho práce – ako s vykonávateľom a pôvodcom a tým samým aj ako s pravým cieľom celého procesu výroby.

Z toho vidieť, že analýza ľudskej práce vykonaná vo svetle slov, ktoré hovoria o „vláde“ človeka nad zemou, vniká do samého centra eticko-spoločenskej problematiky. Toto poňatie by malo mať ústredné miesto v celej sfére sociálnej a hospodárskej politiky tak v rámci jednotlivých krajín, ako aj v rozsiahlych medzinárodných a medzikontinentálnych vzťahoch, zvlášť keď ide o napätia, ktoré sa črtajú vo svete nielen na osi Východ – Západ, ale aj na osi Sever – Juh.

Práve na tieto rozmery súčasnej eticko-sociálnej problematiky rozhodne upozornil Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra a pápež Pavol VI. v encyklike Populorum progressio.

8. Keď je reč o ľudskej práci v základnom rozmere jej subjektu, čiže ľudskej osoby, ktorá danú prácu vykonáva, treba vari z tohto hľadiska urobiť aspoň bežné hodnotenie vývoja, ku ktorému došlo v priebehu deväťdesiatich rokov, čo nás delia od Rerum novarum, vzhľadom na subjektívny aspekt práce. Lebo hoci subjekt práce, čiže človek je stále ten istý, z objektívneho hľadiska dochádza k ďalekosiahlym zmenám. Aj keď možno povedať, že práca z hľadiska svojho subjektu je jedna (jedna a zakaždým neopakovateľná), predsa vzhľadom na jej objektívne zameranie treba konštatovať, že jestvuje mnoho prác – mnoho rôznych prác. Rozvoj ľudskej civilizácie prináša v tejto oblasti stále obohacovanie. Zároveň však treba konštatovať nielen to, že v procese tohto rozvoja pribúdajú nové formy ľudskej práce, ale aj to, že zanikajú. I keď pripustíme, že v zásade je to normálny zjav, jednako si treba všimnúť, či sa doňho v určitej miere nevkrádajú nesprávne prvky, ktoré môžu byť z morálno-spoločenského hľadiska nebezpečné.

V minulom storočí sa práve z takej anomálie širokého dosahu zrodila takzvaná robotnícka otázka, označovaná niekedy aj ako „proletárska otázka“. Táto otázka spolu s inými s ňou spojenými problémami sa stala príčinou oprávnenej spoločenskej reakcie a vyvolala veľký elán solidárnosti medzi pracujúcimi ľuďmi, predovšetkým tými, čo vykonávajú pásovú, monotónnu, odosobňujúcu prácu v priemyselných komplexoch, kde stroj ovláda človeka, a mala svoju významnú hodnotu a výrečnosť z hľadiska sociálnej etiky. Bola to reakcia proti degradácii človeka ako subjektu práce a proti neslýchanému, s touto degradáciou súvisiacemu vykorisťovaniu v oblasti zárobkov, pracovných podmienok a starostlivosti o osobu pracovníka. Táto reakcia spojila robotnícky svet do spoločenstva charakterizovaného veľkou solidárnosťou.

Podľa encykliky Rerum novarum a mnohých ďalších dokumentov Učiteľského úradu Cirkvi treba úprimne uznať, že zo stanoviska sociálnej morálky bola to oprávnená reakcia na celý systém nespravodlivosti a do neba volajúcej krivdy,13 ktorý v období prudkej industrializácie potláčal pracujúceho človeka. Takému stavu vecí prialo liberálne spoločensko-politické zriadenie, ktoré podľa svojich ekonomických predpokladov podporovalo a zabezpečovalo iba hospodársku iniciatívu vlastníkov „kapitálu“, ale sa dostatočne nestaralo o zabezpečenie práv pracujúceho človeka, tvrdiac, že ľudská práca je iba nástrojom výroby a že kapitál je základom, spolučiniteľom a cieľom výroby.

Od toho času solidárnosť pracujúcich ľudí, ako aj plnšie a zodpovednejšie uvedomenie si práv robotníkov zo strany iných vyvolali v mnohých prípadoch ďalekosiahle zmeny. Vytvorili sa rozličné nové systémy. Rozvinuli sa rozličné formy neokapitalizmu a kolektivizmu. Nezriedka sa pracujúci môžu zúčastniť a fakticky sa zúčastňujú na riadení a kontrole výroby podnikov. Prostredníctvom primeraných združení vyvíjajú vplyv na pracovné podmienky a odmeňovanie, ako aj na sociálne zákonodárstvo. Súčasne však rozličné ideologické a mocenské systémy, ako i nové vzťahy, ktoré vznikli na rôznych rovinách ľudského spolužitia, dovolili pretrvať krikľavým nespravodlivostiam alebo vytvorili nové. Rozvoj civilizácie a komunikácií vo svetových rozmeroch umožnil plnšie poznávanie podmienok života a ľudskej práce na celej zemeguli, ale ukázal aj iné spôsoby nespravodlivosti, oveľa širišie ako tie, ktoré sa už v minulom storočí stali podnetom na združovanie pracujúcich ľudí v rámci osobitnej solidárnosti robotníckeho sveta, a to nie iba v krajinách, ktoré už prešli istým procesom priemyselnej revolúcie, ale takisto aj v krajinách, v ktorých základným pracoviskom človeka neprestáva byť obrábanie pôdy alebo iné tomu podobné zamestnania.

Hnutia solidárnosti v oblasti ľudskej práce – solidárnosti, ktorá sa nikdy nesmie uzatvárať pred dialógom a spoluprácou s inými – môžu byť potrebné aj v takých podmienkach a v takých spoločenských vrstvách, ktoré to predtým vôbec nepotrebovali, ale v meniacich sa spoločenských sústavách a životných podmienkach prežívajú skutočnú „proletarizáciu“, alebo sa dokonca už skutočne nachádzajú v podmienkach „proletariátu“ – ešte možno nie sú takto nazvané, ale de facto si tento názov zasluhujú. V takýchto podmienkach sa môžu nachádzať isté kategórie alebo skupiny pracujúcej inteligencie, zvlášť keď spolu s čoraz širším prístupom ku vzdelaniu, s čoraz väčším počtom ľudí, ktorí dosiahli diplomy zodpovedajúce ich kultúrnej príprave, klesá potreba ich práce. Takáto nezamestnanosť inteligencie vzniká alebo vzrastá vtedy, keď sa dostupné vzdelanie nezameriava na také druhy zamestnania alebo služieb, ktoré vyžadujú skutočné potreby spoločnosti, alebo keď je menší dopyt po práci, na ktorú sa požaduje aspoň odborné vzdelanie, a keď sa slabšie odmeňuje než telesná práca. Je prirodzené, že vzdelanie samo osebe tvorí vždy významné obohatenie ľudskej osoby, ale pritom všetkom isté procesy „proletarizácie“ sú možné nezávisle od tejto skutočnosti.

Preto je potrebné i naďalej klásť otázku o subjekte práce a podmienkach, v ktorých žije. Na uskutočnenie sociálnej spravodlivosti v rôznych častiach sveta, v rozličných krajinách a v ich vzájomných vzťahoch sú potrebné vždy nové hnutia solidárnosti medzi pracujúcimi a solidárnosti s pracujúcimi. Takáto solidárnosť sa má prejavovať všade tam, kde si to vyžaduje spoločenská degradácia subjektu práce, vykorisťovanie pracujúcich a rastúce zóny biedy, ba priam hladu. Cirkev je v tejto veci živo zaangažovaná, lebo ju pokladá za svoje poslanie, za svoju službu, za meradlo svojej vernosti Kristovi – s tým cieľom, aby bola skutočne „Cirkvou chudobných“. A „chudobní“ sa objavujú v rozličných podobách, na rozličných miestach a v rozličných situáciách; v mnohých prípadoch sa objavujú ako dôsledok zneváženia dôstojnosti ľudskej práce, a to buď preto, že sa obmedzili pracovné príležitosti, teda pre pohromu nezamestnanosti, alebo preto, že sa znižuje hodnota práce a práv, ktoré z nej vyplývajú, najmä práva na spravodlivú mzdu a na zabezpečenie pracujúcej osoby a jej rodiny.

9. Keď aj naďalej uvažujeme o človeku ako o subjekte práce, prichodí nám aspoň súhrnne sa dotknúť niekoľkých otázok, ktoré bližšie definujú dôstojnosť ľudskej práce, pretože umožňujú plnšie charakterizovať jej osobitnú morálnu hodnotu. Treba to urobiť, majúc pred očami biblické povolanie „podmaniť si zem“,14 v ktorom je vyjadrená Stvoriteľova vôľa, aby práca umožnila človeku dosiahnuť tú „vládu“, ktorá mu vo viditeľnom svete patrí.

Základný a prvotný Boží zámer s človekom, ktorého „stvoril… na svoj obraz a podobu“,15 nebol odvolaný ani vtedy, keď človek – po porušení prvej zmluvy s Bohom – počul slová: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb.“16 Tieto slová sa vzťahujú na neraz ťažkú námahu, ktorá odvtedy sprevádza ľudskú prácu, ale nemenia skutočnosť, že práca je cestou, na ktorej človek uskutočňuje jemu vlastné „vládnutie“ vo viditeľnom svete, keď si „podmaňuje“ zem. Táto námaha je všeobecne známym faktom, veď každý ju skusuje. Poznajú ju ľudia, čo pracujú fyzicky, neraz v mimoriadne ťažkých podmienkach. Poznajú ju nielen roľníci, čo dlhé dni obrábajú pôdu, ktorá niekedy „rodí tŕnie a bodľač“,17 ale aj baníci v baniach, robotníci v kameňolomoch, hutníci pri svojich vysokých peciach, pracujúci v lodeniciach alebo v stavebníctve, a to v častom nebezpečenstve úrazu alebo smrti. Ale poznajú ju aj ľudia pripútaní k pracovnému stolu intelektuálnej práce, vedia o nej vedci, ľudia, čo nesú zodpovednosť za rozhodnutia veľkého spoločenského významu. Poznajú ju lekári a ošetrovateľky, čo dňom i nocou bdejú pri chorých. Vedia o nej ženy, ktoré niekedy bez náležitého uznania zo strany spoločnosti a často aj vlastnej rodiny, nesú každodennú námahu a zodpovednosť za domácnosť a výchovu detí. Vedia o nej všetci pracujúci, a pretože práca je všeobecným povolaním, vedia to všetci ľudia.

Napriek tomu práca s celou svojou námahou – a možno v istom zmysle práve z tohto dôvodu – je dobrom človeka. Hoci toto dobro podľa terminológie svätého Tomáša18 nosí charakteristiku „bonum arduum“ („príkre dobro“), to neznamená, že pritom všetkom ako také nie je dobrom človeka. A to nielen dobrom „užitočným“ alebo „úžitkovým“, ale dobrom „hodným“, čiže zodpovedajúcim dôstojnosti človeka; je to dobro, ktoré vyjadruje a zveľaďuje túto dôstojnosť. Keď chceme bližšie určiť morálny význam práce, treba mať pred očami najprv túto pravdu. Práca je dobrom človeka, dobrom jeho človečenstva – prácou totiž človek nielen pretvára prírodu, prispôsobujúc ju svojim potrebám, ale sa aj realizuje ako človek, ba v istom zmysle „sa stáva viac človekom“.

Bez tejto úvahy nemožno pochopiť význam čnosti pracovitosti, zvlášť nemožno pochopiť, prečo by pracovitosť mala byť čnosťou – veď čnosť ako morálna schopnosť je to, čím sa človek stáva dobrý ako človek.19 Táto skutočnosť nič nemení na našej oprávnenej obave, aby v práci, ktorou sa hmota zušľachťuje, človek neutrpel znižovanie svojej dôstojnosti.20 Je predsa známe, že prácu možno rozličným spôsobom použiť proti človeku, že ho možno trestať systémom nútenej práce v koncentračných táboroch, že z práce možno urobiť prostriedok útlaku človeka, že napokon možno rozličnými spôsobmi vykorisťovať ľudskú prácu, teda pracujúceho človeka. Toto všetko hovorí v prospech morálnej povinnosti spájať čnosť pracovitosti so sociálnym poriadkom práce, ktorý umožní človekovi „stávať sa viac človekom“ v práci, a nie prácou sa degradovať tým, že stráca nielen telesné sily (čo je do istej miery nevyhnutné), ale najmä tým, že znižuje svoju vlastnú dôstojnosť a osobnosť.