Úvod do Knihy proroka Amosa

1. Kniha, osoba a účinkovanie proroka

1.1. Kniha. Je to prvé proroctvo Starého zákona, ktorého väčšia časť pochádza od proroka spisovateľa a zachovala sa v písomnej forme. Je to zbierka prorockých videní, rečí a výrokov, ktoré Amos v rôznych okolnostiach ohlasoval obyvateľom Izraelského kráľovstva. V hebrejskej Biblii, v Hieronymovej i v Novej Vulgáte sa uvádza ako tretí spis medzi tzv. menšími prorokmi, kým v Septuaginte je medzi nimi na druhom mieste.

1.2. Amosova osoba. Amos (hebr. Amós = »zaťažený [bremenom]«) pochádzal z Tekóy, mestečka asi 8 km na juh od Betlehema. Bol pastierom (porov. 1,1) a »narezávačom poľných fíg« (porov. 7,14). Okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok. Amos rozpráva o svojom povolaní za proroka veľmi názorne a živo (pozri 3,8; 7,14-17), ale pritom zdôrazňuje, že nie je »profesionálnym prorokom« (doslovne „prorockým synom [žiakom]“). Pre jeho proroctvo proti Izraelskému kráľovstvu a kráľovskému domu ho kňaz Amasiáš čoskoro vyhnal z Bét-Elu. Amos sa vrátil do Júdskeho kráľovstva, kde pôsobil asi do r. 746 pred Kr. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali nijaké správy.

1.3. Účinkovanie proroka. Podľa nadpisu Knihy Amos pôsobil za čias júdskeho kráľa Uziáša [Oziáša] (781-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jarobeáma [Jeroboama] II. (783-743), teda v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku. Svojimi obžalobnými prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve. Keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom. Hrozil boháčom, ktorí žili ako feudáli (porov. napr. 4.1; 6,4-6), zveľaďovali svoj majetok podvodom (porov. napr. 8,4-6) a pritom „šliapali po chudákoch a nivočili bedárov“ (8,4; porov. aj 2,6-8; 4,1). Zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi (porov. 4,4-5; 5,21-26). Kým boháči neprestanú vykorisťovať chudobných a šliapať ľudské práva (porov. 5,7.10-12; 6,12b) a kým sa Izrael nerozhodne znova nastoliť právo a spravodlivosť (porov. 5,14-15), Jahve bude k nemu neúprosný (porov. 2,14-16; 3,12-15; 5,18; 6,3), keď nadíde deň súdu nad Izraelom a nad každým, kto hreší proti Jahveho výzve na obrátenie.

2. Reč, štruktúra a rozdelenie knihy

2.1. Reč. Hoci bol Amos svojím pôvodom i zamestnaním človekom nízkeho sociálneho postavenia, vo svojom proroctve prejavuje mimoriadny rečnícky talent a literárne vlohy. Vidno to na jemných odtienkoch jeho reči tak sapienciálneho (pozri 3,3-8; 5,19; 6,12), ako aj liturgického rázu (pozri 1,3 – 2,16; 4,6-13; 5,4-6.14-15), na prejavoch lyrického nadšenia (pozri 4,1-2; 9,1-4), v jemnej irónii, i na slovných hračkách (pozri 3,12; 5,5; 6,13; 8,1). Jeho reč sa vyznačuje mimoriadne lapidárnym štýlom: na vyjadrenie svojho posolstva s bohatou myšlienkovou náplňou často používa iba niekoľko výstižných a bleskových slov, ktoré mocne a presvedčivo pôsobia aj na dnešného čitateľa.

2.2. Štruktúra. Vnútorná stavba spisu sa zakladá na geniálnom použití a rozostavení troch veľavýznamových slovies: »hovoriť – počúvať – vidieť«, ktorými prorok uvádza svoje posolstvo v jednotlivých častiach diela.

V prvej časti knihy (hl. 1 – 2), kde sa Amos usiluje definovať niektoré mravné zákony platné pre všetky národy, začína svoje výhražné reči vždy typickou formulou Jahveho proroka: „Toto hovorí Pán...“ (1,3; 1,6; 1,9; 1,11; 1,13; 2,1; 2,4; 2,6) a stereotypnou frázou: „Pre tri zločiny... a pre štyri neodvolám slovo“ (tamže). Týmto číselným výrokom, ktorý sa používa aj v sapienciálnej literatúre (porov. napr. Prís 30,15.18.21.29), vyjadruje nadmerné množstvo do neba volajúcich zločinov spomenutých národov. V strede každej výhražnej reči sa ako Boží trest uvádza oheň, ktorým Jahve zničí ich hlavné mesto (porov. 1,4; 1,7; 1,10; 1,12; 1,13-14; 2,2; 2,4-5).

Vo výstražných rečiach proti Izraelu (hl. 3 – 6) – ktorých váha sa vyzdvihuje aj častým výrokom „Beda!“ (porov. napr. 5,18; 6,1) – je úvodnou výzvou: „Čujte toto slovo!“ (3,1; 4,1; 5,1), lebo Amos v nich ohlasuje základné posolstvo svojho proroctva: náboženstvo bez sociálnej spravodlivosti nemá význam, bohoslužobné obrady bez úsilia pomôcť ľuďom nízkeho a neistého spoločenského postavenia sú iba magickými úkonmi. Preto posmešne pranieruje a ostro odsudzuje falošný a hriešny kult synov Izraela v Bét-Eli a v Gilgále [Galgale], hlavných svätyniach Severného kráľovstva, ktorý je so všetkými ich obetami iba hromadením hriechov (porov. 4,4-5), a preto ich dôrazne vyzýva: „Hľadajte Pána a budete žiť“ (porov. 5,4-6).

V piatich videniach (hl. 7 – 9), o ktorých Amos rozpráva v prvej osobe, je úvodná formula: „Toto mi dal vidieť Pán, Jahve“ (7,1.4.7; 8,1). V prvom a druhom videní sa prorok prihovára za Izrael, aby ho Jahve uchránil pred pohromou kobyliek a ohňa: „Pane, Bože, odpusť [prestaň], prosím. Akože obstojí Jakub, veď je maličký?“ (porov. 7,1-3.4-6). Téma odvrátenia trestu je aj v treťom videní o olovnici (porov. 7,7-9), ktoré predpovedá zničenie nespravodlivej sociálno-politickej štruktúry v Izraeli. Vo štvrtom videní sa oznamuje neodvratný príchod Božieho súdu a trestu (porov. 8,1-3) a v piatom prorok vidí zbúranie oltára a svätyne v Bét-Eli a hrozné potrestanie modloslužobníkov (porov. 9,1-4).

2.3. Rozdelenie knihy:

Nadpis a povolanie proroka (1,1-2).

  1. Výhražné reči o Božom súde nad pohanskými národmi, nad Júdom a Izraelom (1,3 – 2,16).
  2. Obžaloba a súd nad Izraelom (3,1 – 6,14).
  3. Amosove videnia (7,1 – 9,10).
  4. Prisľúbenie spásy (9,11-15).

3. Posolstvo a teológia

3.1. Súd nad hriešnym Izraelom. Amos oznamoval zo všetkých prorokov najprísnejší súd a trest nad Izraelom: jeho záhuba je istá, nevyhnutná a totálna. I keď sa nikde výslovne neodvoláva na sinajskú zmluvu, ona je vždy podstatou jeho posolstva. Jahve pripomína Izraelu, že je jeho ľudom (porov. 3,1-2), ale zneužil toto veľké privilégium. Hlavnú vinu na tom majú popredné osobnosti verejného života, proti ktorým Amos vehementne vystupuje: kráľ (7,10-11), kňazi (porov. 7,16-17) a vyššie vrstvy v Izraeli (porov. 4,1-3; 6,1). Ale trest zasiahne aj všetok ľud, lebo nesie vinu a kolektívnu zodpovednosť za hriechy celého Izraela.

3.2. Sociálna spravodlivosť. Amos je neochvejným obrancom ľudských práv a spravodlivosti. Vychádza zo základného princípu Božej spravodlivosti a chráni mravný poriadok, ktorý ustanovil Boh ako stvoriteľ všetkých vecí, a ktorý spečatil osobitnou zmluvou s Izraelom. Amos sa rozhodne postavil proti sociálnym krivdám a nespravodlivostiam, ktoré sa nebezpečne šírili v súvekých pomeroch hospodárskeho blahobytu izraelskej spoločnosti. Zjavnými príznakmi sociálnej nespravodlivosti boli: zneužívanie moci a bohatstva na utláčanie chudobných. Preto Amos bezohľadne odsúdil bezstarostný a sebecký hmotný blahobyt (porov. 6; 3,15), skazenú verejnú správu (porov. 2,6-8) a utláčanie chudobných a sociálne slabších (porov. 4,1; 8,4-6).

3.3. Náboženský kult. Ťažiskom každej prorockej zvesti je zákonitá súvislosť medzi vierou a životom, medzi kultom a každodennou činnosťou. Z toho vyplýva, že ochrana spravodlivosti je teologickou a náboženskou povinnosťou, a nielen určitou spoločenskou zaangažovanosťou. Tak má byť aj náboženský kult úzko spätý s každodenným životom viery, a nielen čisto vonkajším, i keď slávnostným obradom. Preto prorok v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult Izraela (porov. 5,21-24), ktorého strediskami boli Bét-El (porov. 3,14; 4,4; 5,5.6; 7,10.13), Gilgál (porov. 4,4; 5,5) a Dan (porov. 8,14). Výzvou na spravodlivosť a na obrátenie (porov. 4,6-11) Amos upozorňuje na jediný správny prejav autentickej viery, ktorá sa neuspokojuje s tradicionalistickým, mechanickým a bezduchým vykonávaním náboženských obradov a povinností.

3.4. Aktuálnosť Amosovho posolstva. Aj v dnešných časoch, keď sme svedkami početných prečinov proti najzákladnejším ľudským právam, ako aj najrozličnejších sociálnych krívd a nespravodlivostí, je Amosovo posolstvo v Božom mene protestom proti každému násiliu na človeku a zároveň naliehavou výzvou na ochranu slabých, chudobných a sociálne utláčaných. Z náboženského hľadiska sa zdôrazňuje, že Boh nenechá bez trestu ani jeden hriech spáchaný na človeku, či už politickými systémami, alebo vládnucimi štruktúrami, alebo aj jednotlivcami, ktorí zneužívajú svoju moc a postavenie pre osobné egoistické záujmy a na úkor spoločného a súkromného dobra.

Amosovo poslanie má aj určitú »ekumenickú« dimenziu: tento obyvateľ Júdskeho kráľovstva dostal rozkaz ohlasovať Božie posolstvo v Izraelskom kráľovstve (porov. 7,151,1). Jeho účinkovanie bolo znakom jednoty: i keď bol Izrael z politického a náboženského hľadiska rozdelený, v očiach Jahveho ostával vždy jedným vyvoleným Božím ľudom. Nie je dôležitým upozornením aj pre rozdelených kresťanov dnešných čias, aby nezabúdali, že sú členmi nového spoločenstva Božieho ľudu, a aby sa všemožne usilovali o jednotu viery v toho istého Ježiša Krista, nášho Pána?