Z aktov Druhého vatikánskeho koncilu

Oznamy generálneho sekretára koncilu na 123. všeobecnom zasadnutí 16. novembra 1964:

Predložená bola otázka, aká má byť teologická kvalifikácia učenia, ktoré je predstavené v schéme o Cirkvi a predkladá sa na hlasovanie.

Doktrinálna komisia pri skúmaní úprav (modi) k tretej kapitole schémy o Cirkvi dala na otázku túto odpoveď:

„Samo sebou sa rozumie, že text koncilu treba vykladať podľa všeobecných pravidiel, ktoré sú všetkým známe.“

Pri tejto príležitosti doktrinálna komisia odkazuje na svoje Vyhlásenie zo 6. marca 1964, ktorého znenie tu opakujeme:

„Berúc do úvahy úzus koncilov, ako aj pastoračné poslanie tohto koncilu, posvätný cirkevný snem definuje ako záväzné pre Cirkev iba tie veci týkajúce sa viery a mravov, ktoré za také sám snem výslovne vyhlasuje.

Ostatné veci, ktoré posvätný cirkevný snem predkladá ako učenie najvyššieho učiteľského úradu Cirkvi, majú všetci veriaci – vcelku i jednotlivo – prijať a schvaľovať podľa úmyslu toho istého posvätného cirkevného snemu; tento úmysel vysvitá z predloženej látky, alebo zo spôsobu vyjadrovania, podľa pravidiel teologickej interpretácie.“

Z ustanovenia vyššej vrchnosti bola potom otcom odovzdaná vysvetlivka predchádzajúca úpravy k tretej kapitole schémy o Cirkvi; podľa zmyslu a znenia tejto poznámky má sa vykladať a rozumieť učenie vyložené v tejto tretej kapitole.

Predbežná vysvetlivka

„Komisia rozhodla urobiť k úpravám tieto všeobecné predbežné pripomienky:

1. Kolégium sa nechápe v striktne právnom zmysle, to jest ako skupina rovnoprávnych, ktorí zverili svoju moc svojmu predsedovi, ale ako ustálená skupina, ktorej zloženie a autoritu treba odvodiť zo Zjavenia. Preto sa v odpovedi na 12. úpravu (modus) výslovne hovorí o Dvanástich, že ich Pán ustanovil „na spôsob kolégia, to jest ako ustálené zoskupenie (coetus stabilis)“. Pozri aj úpravu 53 c. – Pre tú istú príčinu sa na označenie biskupského kolégia používajú aj výrazy stav (ordo) alebo zbor (corpus). Paralelizmus medzi Petrom a ostatnými apoštolmi na jednej strane a rímskym veľkňazom a biskupmi na strane druhej nezahrnuje prenášanie mimoriadnej moci apoštolov na ich nástupcov a, samozrejme, ani rovnosť medzi hlavou a členmi kolégia, ale iba proporcionálnosť medzi vzťahom prvým (Peter – apoštoli) a druhým (pápež – biskupi). Preto komisia rozhodla napísať v č. 22: nie tým istým (eadem), ale rovnakým (pari ratione) spôsobom. Porov. úpravu 57.

2. Niekto sa stáva členom kolégia biskupskou vysviackou a hierarchickým spoločenstvom s hlavou a členmi kolégia (pozri č. 22, § 1, koniec).

Pri vysviacke sa udeľuje ontologická účasť na posvätnom úrade (participatio sacrorum munerum), ako to nepochybne vyplýva z Tradície, a to i z liturgickej tradície. Úmyselne sa používa výraz úrad (munus), a nie právomoc (potestas), lebo toto slovo by sa mohlo rozumieť ako moc, ktorú možno skutočne vykonávať (ad actum expedita). Lenže aby sa táto moc mohla vykonávať, na to je potrebné kánonické, čiže právne určenie (canonica seu iuridica determinatio) zo strany hierarchickej vrchnosti. Určenie právomoci môže spočívať v udelení osobitnej funkcie alebo v pridelení podriadených a koná sa podľa noriem schválených najvyššou autoritou. Túto ďalšiu normu si vyžaduje sama povaha veci (ex natura rei), keďže ide o úrady, ktoré majú vykonávať viacerí jednotlivci, podľa Kristovej vôle hierarchicky spolupracujúci. Je zrejmé, že toto spoločenstvo (communio) v živote Cirkvi sa podľa časových okolností uplatňovalo prv, než bolo právne (de iure) zakotvené.

Preto sa výslovne hovorí, že sa vyžaduje hierarchické spoločenstvo s hlavou a údmi Cirkvi. Spoločenstvo (communio) je pojem, ktorý bol vo veľkej úcte v dávnej Cirkvi (a tak je to aj dnes, zvlášť na Východe). Pod tým sa však nerozumie akýsi neurčitý cit, ale organická skutočnosť, ktorá si vyžaduje i právnu formu a ktorú v tom istom čase oživuje láska. Preto sa komisia takmer jednohlasne rozhodla napísať: „v hierarchickom spoločenstve (in hierarchica communione).“ Pozri úpravu 40, ako aj to, čo sa hovorí o kánonickom poverení (de missione canonica) pod č. 24.

Dokumenty posledných pápežov o právomoci biskupov treba vykladať v zmysle tohto potrebného vymedzenia moci.

3. O kolégiu, ktoré nejestvuje bez svojej hlavy, sa hovorí, že „aj ono je nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou“. To sa musí pripustiť, aby sa nevystavila nebezpečenstvu plnosť moci rímskeho veľkňaza. Kolégium sa totiž nevyhnutne a vždy rozumie spolu so svojou hlavou, ktorá si v kolégiu integrálne zachováva svoju funkciu Kristovho námestníka a pastiera všeobecnej Cirkvi. Inými slovami, nerozlišuje sa medzi rímskym pápežom a biskupmi v ich celku, ale medzi rímskym pápežom samým osebe a rímskym pápežom spolu s biskupmi. Keďže však je rímsky pápež hlavou kolégia, on sám môže vykonávať niektoré veci, ktoré v nijakom prípade nepatria do kompetencie biskupov, napr. zvolať a viesť kolégium, schváliť stanovy jeho činnosti atď. Porov. úpravu 81. Rímskemu pápežovi, ktorému je zverená starosť o celé Kristovo stádo, prináleží určiť podľa svojho odborného posúdenia, akým spôsobom je vhodné túto starostlivosť uskutočňovať v praxi, či osobne, alebo kolégiovo, podľa potrieb Cirkvi, ktoré sa časom menia. Rímsky pápež postupuje podľa svojho úsudku, majúc na zreteli dobro Cirkvi, čo sa týka určovania, vykonávania a schvaľovania kolégiovej činnosti.

4. Rímsky pápež ako najvyšší pastier Cirkvi môže v každom čase ľubovoľne vykonávať svoju moc, ako to vyžaduje jeho úrad. Zatiaľ čo kolégium, hoci vždy jestvuje, nekoná nepretržite striktne kolégiovo, ako je to zrejmé z cirkevnej tradície. Inými slovami, nie je vždy „v plnej výkonnosti“ (in actu pleno), ba iba občas koná striktne kolégiovo, a to len so súhlasom hlavy. Povedané je, „so súhlasom hlavy“, aby sa nemyslelo, že ide o závislosť akoby niekoho zvonku; naopak, tento výraz pripomína spoločenstvo (communio) medzi hlavou a údmi a predpokladá nutnosť úkonu (actus), ktorý patrí hlave. To sa výslovne tvrdí v č. 22, § 2, a tam sa to aj na konci vysvetľuje. Obmedzovacia častica iba (nonnisi) zahrnuje všetky prípady: teda je samozrejmé, že stanovy (normae) schválené najvyššou vrchnosťou treba vždy dodržiavať (pozri úpravu 84).

Z toho všetkého vyplýva, že ide o spojenie biskupov so svojou hlavou, a nikdy nie o činnosť biskupov nezávisle od pápeža. V takom prípade, keď hlava nie je v činnosti (deficiente actione capitis), biskupi nemôžu konať ako kolégium, čo vyplýva zo samého pojmu kolégia. Toto hierarchické spoločenstvo biskupov s rímskym pápežom je celkom isto v súhlase s tradíciou.

N. B.

Bez hierarchického spoločenstva nemožno vykonávať sakramentálno-ontologickú funkciu, ktorú treba odlišovať od kánonicko-právnej formy. Avšak komisia uznala za dobré nezaoberať sa otázkou o dovolenosti a platnosti, ktorá sa ponecháva diskusii teológov, zvlášť čo sa týka právomoci, ktorá sa fakticky vykonáva u oddelených východných kresťanov a ktorá sa vysvetľuje rozlične.

+Pericles Felici,

titulárny arcibiskup samosatský,

generálny tajomník posvätného koncilu