1. Matúš. Podľa cirkevnej tradície sa dnešné prvé evanjelium pripisuje Matúšovi (hebr. Mattanyáh = „dar Jahveho“), jednému z apoštolov, ktorého Ježiš povolal od mýta v Kafarnaume (porov. Mt 9, 9; Mk 2, 14; Lk 5, 27). V zoznamoch Dvanástich sa jeho meno uvádza na siedmom (porov. Mk 3, 18; Lk 6, 15) alebo na ôsmom mieste (porov. Mt 10, 3; Sk 1, 13). Evanjelista Marek a Lukáš ho označujú menom Lévi (Mk 2, 14: „Alfejov syn Lévi“). O Matúšovom údajnom pôsobení v Etiópii a v Arábii, ako aj o jeho mučeníckej smrti sa nevie nič istého.
2. Pôvod evanjelia. Podľa svedectiev Papiáša (asi r. 75-150), Antimarcionovského prológu (r. 160-180), Ireneja (= r. 202), Origena (= r. 254) a Euzébia (= okolo r. 202) apoštol Matúš napísal dnešné prvé kánonické evanjelium pre Židov v hebrejskej (t. j. aramejskej) reči. No podľa výsledkov moderného bádania dnešné Matúšovo evanjelium nie je prekladom z aramejčiny. Ide o priame spracovanie tradíciou ustáleného, už v gréčtine jestvujúceho materiálu; teda už pôvodina bola napísaná po grécky. Papiášova správa a na nej založená tradícia, že pôvodne bolo napísané „po hebrejsky“, sa azda vzťahuje na písomný „prameň logií“ (prameň Ježišových výrokov), pochádzajúci podľa mienky viacerých biblistov od Matúša (tzv. Proto-Matúš), ktorého meno neskôr prešlo na autora prvého evanjelia.
Keďže nemožno s istotou určiť bezprostredného autora tohto evanjelia, treba sa uspokojiť s niektorými jeho črtami, vyvodenými zo samého textu. Je isté, že autorom evanjelia je po grécky hovoriaci kresťan židovského pôvodu, ktorý píše pre kresťanov zo židovstva v Sýrii alebo v Palestíne. Nasvedčuje tomu fakt, že evanjelista nevysvetľuje rôzne židovské osobitosti (porov. Mt 15, 2n.; 23, 5.24.27; 27, 62), neprekladá hebrejské slová (porov. Mt 5, 22; 10, 25; 27, 6), vyzdvihuje platnosť celého Zákona (porov. Mt 5, 18 n.; 23, 3), používa židovské výrazy (napr. „nebeské kráľovstvo“ namiesto „Božie kráľovstvo“, okrem niekoľkých výnimiek) atď. Pritom však je Matúšovo evanjelium uchránené od judaistického partikularizmu, prísneho tradicionalizmu a legalizmu. Cieľom evanjelia je posilniť kresťanské obce v diskusiách so Židmi, utvrdiť ich vo viere v Ježiša Krista – Mesiáša a podať smernice pre život ich spoločenstva podľa Ježišovho učenia. Matúšovo evanjelium je teda evanjelium cirkevného spoločenstva, evanjelium Cirkvi. Jeho vznik sa kladie do obdobia okolo r. 80 po Kr.; bolo napísané pravdepodobne v Sýrii, najskôr v Antiochii.
Hlavným prameňom Matúšovho evanjelia je podľa všetkého Markovo evanjelium. No na rozdiel od Lukáša evanjelista Matúš prevzal od Marka takmer všetok materiál (vynechal iba Mk 1, 21-28.35-38; 4, 26-29; 8, 22-26; 12, 41-44; 14, 51-52) a vcelku zachoval postup a rozvrh statí Markovho evanjelia. Čo má navyše, je zväčša materiál, ktorý spolu s Lukášom prevzal pravdepodobne z tzv. prameňa logií, čiže Ježišových výrokov (napr. reč na vrchu, modlitba Pána a podobenstvá), a jeho osobitný materiál, ktorý prebral z tradície; pre Marka a Lukáša bol tento materiál nedostupný. Matúš všetky tieto rôznorodé zložky zaradil do historického a zemepisného rámca a tematicky ich usporiadal do troch etáp podľa Markovho vzoru: účinkovanie Ježiša v Galilei, cesta do Jeruzalema a Ježišovo utrpenie a smrť. Na začiatku svojho evanjelia pridal správy o Ježišovom detstve a na konci správu o zjavení sa vzkrieseného Ježiša v Galilei.
3. Obsah a rozdelenie Matúšovho evanjelia:
Úvodná časť (1, 1 – 4, 11):
Záverečná časť: prázdny hrob a zjavenie sa Vzkrieseného (28, 1-20).
4. Teologický význam evanjelia. Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Abrahámovho potomka, prisľúbeného Mesiáša, ktorého náboženskí vodcovia židovského národa už hneď na začiatku zavrhli a prenasledovali, kým hriešnici a pohania ho prijali (porov. 1, 1.17.22 n.; 8, 11 n.; 23, 34-39). Ako dôkaz, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, Matúš cituje Starý zákon (porov. napr. 1, 22n.; 2, 15.23; 4, 14; 8, 17). Miesto Izraela v dejinách spásy zaujala Cirkev ako pravý Boží ľud, pozostávajúci zo Židov i pohanov, postavená na skale, ktorou je Peter (porov. 22, 1-14; 21, 43; 27, 42; 23, 38; 16, 13-20). Ježiš je Syn živého Boha (porov. 16, 16; 11, 25-27), definitívny zákonodarca a učiteľ. Evanjelista to osobitne vyzdvihuje najmä v záverečnej formule (porov. 7, 28; 11, 1; 13, 53; 19, 1; 26, 1) piatich Ježišových veľkých rečí: reč na vrchu (hl. 5-7), reč pri vyslaní Dvanástich (9, 35-11, 1), reč o nebeskom kráľovstve (hl. 13), reč o správnom poriadku v cirkevnom spoločenstve (18, 1-35), reč proti farizejom a zákonníkom (hl. 23) a reč o posledných veciach (hl. 24-25). Najväčším Božím príkazom je prikázanie lásky (porov. 22, 34-40), ktoré prikazuje milovať nielen blížnych, ale aj nepriateľov (porov. 5, 43-48); toto základné prikázanie má ústredné miesto aj v reči na vrchu (porov. 7, 12; pozri aj 18, 23-35 a 19, 19). Ekleziologický záujem evanjelistu sa prejavuje najmä v stati o Petrovom primáte v Cirkvi, o ktorom sa hovorí iba v Matúšovom evanjeliu (porov. 16, 18 n.). Ježišovým zmŕtvychvstaním sa všetkým ľudom otvorila cesta spásy: všetci sa majú stať Ježišovými učeníkmi a deťmi nebeského Otca (porov. 28, 18-20).