Encyklika „o pokoji medzi všetkými národmi“ je výsledkom reflexie udalostí okolo tzv. kubánskej krízy (1962) medzi ideologicky znepriatelenými svetovými veľmocami na vrchole „studenej vojny“. Je známe, že túto krízu sa podarilo zažehnať najmä vďaka priamej pápežovej diplomatickej intervencii. Ján XXIII. si kladie otázku, prečo je súčasný mier taký krehký, a odpovedá požiadavkou postaviť ho na solídnych základoch „pravdy, spravodlivosti, lásky a slobody“. A s touto myšlienkou sa obracia – po prvýkrát aj oficiálne vo venovaní encykliky – nielen na členov Katolíckej cirkvi, ale aj na „všetkých ľudí dobrej vôle“.

Formálna štruktúra dokumentu zjavne korešponduje s orientáciou prebiehajúceho Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý žiada od Cirkvi viac prehĺbiť biblické a teologické východiská svojich postojov, ale na druhej strane pri ich formulácii a predkladaní viac vstúpiť do dialógu aj s tými, ktorí tieto východiská neuznávajú. V tejto línii Ján XXIII. vychádza z konštatovania, že pokoj na zemi je možný jedine za predpokladu dodržiavania Bohom stanoveného poriadku. Tak ako obdivuhodne fungujú Bohom stanovené prírodné zákony, o čom sa človek presviedča stále väčším pokrokom svojho vedeckého bádania, podobne Boh vštepil svoj poriadok aj do človeka a všetkých jeho spoločenských vzťahov. Neznamená to, že medzi ľuďmi možno uplatňovať zákony fungujúce v prírode, ale že aj v tejto oblasti treba hľadať a realizovať Boží poriadok.

Ďalší myšlienkový postup Jána XXIII. je v podstate veľmi jednoduchý a práve v tom tkvie jeho veľká výpovedná hodnota a argumentačná presvedčivosť.

V podobe akoby štyroch poschodí tej istej budovy predkladá pápež ako východisko uznanie skutočnosti, že „každý človek je osoba“ (PT 3), a preto ako taký je subjektom všeobecných, nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a povinností, ktoré vyplývajú z jeho prirodzenosti. Dôležité je v tejto súvislosti podčiarknuť, že samotné práva sú nerozlučiteľne spojené i s povinnosťami, a to predovšetkým v tom istom človekovi (správať sa v súlade s tým-ktorým právom). Až následne potom prichádza povinnosť rešpektovať to-ktoré právo zo strany iných, čím vzniká akoby určitý „kolobeh“ vzájomného uznávania práv a plnenia povinností, budujúci medziľudské spolunažívanie. Toto spolunažívanie je „usporiadané“, ak je založené na vyššie uvedených štyroch základných hodnotách: pravde, spravodlivosti, láske a slobode (porov. PT 16 a 17). Práve toto založenie poukazuje na jeho duchovný pôvod a neodmysliteľný vzťah s Bohom ako zdrojom života pre spoločnosť zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti.

Nasledujúca myšlienka vytvára akoby ďalší sústredný kruh uvedenej reflexie a pápež v nej zdôrazňuje nutnosť autority v spoločnosti, ako aj jej pôvod a inšpiratívny zdroj v Bohu. Zmyslom existencie a fungovania verejnej moci je v uskutočňovaní spoločného dobra, a to najmä v oblasti zabezpečenia práv a povinností ľudskej osoby, či už medzi ľuďmi navzájom, alebo vo vzťahu k spoločenstvu. Celkom zreteľne sa tu ukazuje požiadavka demokratického usporiadania spoločnosti.

V tretej a štvrtej kapitole Ján XXIII. tieto zásady, platné v medziľudských vzťahoch a vo vzťahu k spoločenskej autorite, prenáša na pole medzinárodných vzťahov a vzťahu jednotlivých národov k celosvetovému spoločenstvu.

Tak ako medziľudské spolunažívanie je usporiadané za predpokladu rešpektovania rovnosti medzi ľuďmi, rešpektovania práv a plnenia si vzájomných povinností, rovnako je to i vo vzťahu medzi národmi a štátmi. Aj tieto vzťahy musia byť usporiadané podľa pravdy, spravodlivosti, lásky (solidarity) a v slobode (porov. PT 33 – 41). Jedine tieto hodnoty sú schopné odvrátiť neustále prítomnú hrozbu svetovej vojny, ktorá sa zakladá na rozšírenej a stále prehlbovanej atmosfére vzájomného strachu.

Napokon skúsenosť ukazuje, že žiaden štát už dnes nie je schopný izolovane od ostatných zabezpečiť svoje legitímne záujmy a svoj vývoj, pretože vo svete sa stále viac udomácňuje myšlienka, ba každodenná realita vzájomnej závislosti. Preto aj v tejto rovine je potrebné venovať primeranú pozornosť spoločnému dobru celej ľudskej rodiny a s týmto cieľom ustanoviť príslušnú celosvetovú autoritu, vybavenú primeranou právomocou.

Záverečnú časť encykliky Ján XXIII. venuje výzve katolíkom angažovať sa celkom konkrétne za vec mieru vo svete. V tejto veci požaduje na jednej strane nepripustiť žiadne kompromisy v oblasti viery a morálky, ale na druhej strane nadviazať plodnú spoluprácu so všetkými rozumnými ľuďmi, i ponad existujúce omyly a bludné názory, v prospech „dobrých“ cieľov, osobitne svetového mieru, keďže je to hodnota, ktorá prevyšuje názorové nezhody. Je známe, že táto myšlienka priviedla svojho času mnohých k pokusom nadviazať vo veci mieru dialóg medzi Katolíckou cirkvou a predstaviteľmi komunistických režimov. Žiaľ, neskôr sa ukázalo, že podobné iniciatívy sa stali nástrojom v rukách politickej moci na rozbíjanie Cirkvi z jej vnútra. Aj tu sa ukázalo, že na takéto podujatie musí byť ochota a úprimnosť na oboch stranách. Vec mieru je však hodnotou, ktorá si podobné úsilie vyžaduje a aj zasluhuje.