Biblia

1. Názvy

Čo je Biblia? Stačí iba letmo pozrieť na obsah tejto knihy, aby sme zistili, že Biblia to je akási malá "knižnica", v ktorej sa uchováva viacero spisov od rôznych autorov z rozpätia viac ako desať storočí, napísaných zväčša po hebrejsky (s niektorými časťami v aramejčine) a po grécky. Aj po literárnej stránke sú v Biblii rôznorodé spisy: historické rozpravy, texty zákonov a kultových predpisov, básnické zbierky, reči a kázne náboženského obsahu, modlitby a piesne, múdroslovné výroky, apokalyptické výjavy, zbierky listov a pod.

1.1. Biblia. Mnohorakosť literárnych foriem a myšlienkovej náplne vystihuje už sám názov Biblia (z gréc. ta biblía = knižočky, spisky), ktorý hneď od začiatku poukazoval na to, že Biblia je zbierkou mnohých samostatných spisov. Postupom času sa termínom Biblia označovala táto zbierka ako celok, ako jedna kniha a takto sa dnes používa takmer vo všetkých rečiach. Pre svoj mimoriadny pôvod a bohatú myšlienkovú náplň si Biblia získala jedinečné miesto vo svetovej literatúre a právom dostala meno "Kniha kníh".

1.2. Sväté písmo. Túto skutočnosť plnšie vyjadruje a potvrdzuje jej bežný názov Sväté písmo (lat. Sacra Scriptura), ktorý naznačuje aj to, že všetky spisy Biblie boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. 2 Tim 3, 15-16; 2 Pt 1, 21) a že v nich máme písomne zachytené Božie zjavenie a Božie slovo, ktoré sa nám neporušene zachovali aj v ústnom podaní Cirkvi. "Posvätná tradícia a Sväté písmo sú […] spolu tesne spojené a navzájom sa dopĺňajú. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu" (dogmatická konšt. Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení Dei Verbum, č. 9). Z toho vyplýva, že Biblia nie je iba kniha, v ktorej sa hovorí o Bohu, ale aj kniha, v ktorej Boh hovorí ľuďom, človeku (porov. Dt 32, 47; Jn 20, 30-31).

1.3. Starý a Nový zákon - Starý a Nový testament. Okrem všeobecných názvov Biblia a Sväté písmo sa na označenie biblických spisov podľa ich zadelenia do dvoch skupín používa v slovenčine výraz Starý zákon a Nový zákon. V iných jazykoch sa tieto dva diely Biblie dôslednejšie označujú názvom "Starý testament" a "Nový testament" (z lat. testamentum = zmluva, termín, ktorý je prekladom gréc. diathéke a hebr. berít), t.j. "Stará zmluva" a "Nová zmluva". Tento názov má podklad už u apoštola Pavla (porov. 2 Kor 3, 14) a od čias Klementa Alexandrijského (asi 150-215 po Kr.) a Tertuliána (asi 155-225 po Kr.) sa všeobecne zaužíval v Cirkvi. Názvy "Starý" a "Nový" testament vyplývajú z rozlišovania medzi "starou" a novou" zmluvou. V knihách "Starej zmluvy" sa opisuje tá fáza dejín spásy, ktorá sa začala zmluvou Boha s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a vyvrcholila zmluvou Jahveho s Izraelom na vrchu Sinaj (porov. Ex 24, 8). V knihách "Novej zmluvy" sa hovorí o splnení Božieho plánu spásy novou, definitívnou a večnou zmluvou Boha s celým ľudstvom, ktorú uzavrel sám Boží Syn Ježiš Kristus svojou krvou (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25) na spásu všetkých ľudí (porov. Mk 14, 24).

Z toho vyplýva, že náš slovenský názov "Starý zákon" a "Nový zákon" nielenže nevystihuje podstatný teologický význam Biblie, ale mohol by viesť k mylnému názoru, že biblické spisy obsahujú predovšetkým "starý (Mojžišov) zákon" v porovnaní s "novým (Kristovým) zákonom". Názov "testament" alebo "zmluva" lepšie vyjadruje jednotu biblických spisov, o ktorej hovorí Druhý vatikánsky koncil: "Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov (v lat. origináli je: utriusque testamenti = obidvoch testamentov) a je ich pôvodcom, vo svojej múdrosti zariadil, že sa Nový zákon skrýval v Starom a Starý sa vyjasňuje v Novom. (…) Knihy Starého zákona prevzaté ako celok do hlásania evanjelia nadobúdajú a ukazujú svoj plný zmysel v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25-26; 2 Kor 3, 14-16) a zároveň Nový zákon objasňujú a vysvetľujú" (DV č. 16).

2. Pôvod, obsah a jedinečný charakter Biblie

Ako vznikli biblické spisy? Kto je ich skutočným autorom? Aká je ich myšlienková náplň a posolstvo? V čom spočíva ich jedinečný charakter, ktorým sa líšia od všetkých iných kníh a spisov náboženského rázu? Na tieto a podobné otázky odpovedá krátko a kompetentne Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum: "Bohom zjavené pravdy, ktoré sú v knihách Svätého písma vyjadrené a zachované, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2 Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19-21; 3, 15-16) a ako také boli zverené Cirkvi. Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no On účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo On sám chcel. Keďže teda všetko, čo inšpirovaní autori čiže svätopisci tvrdia, treba pokladať za výrok Ducha Svätého, musí sa uznať, že knihy Písma bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu…" (porov. 2 Tim 3, 16-17) (DV č. 11). Nakrátko vysvetlíme základné pojmy a náuku tohoto dôležitého textu.

2.1. Inšpirácia. Predovšetkým sa zdôrazňuje, že biblické spisy sú Božieho pôvodu, lebo boli "napísané z vnuknutia Ducha Svätého" (lat. Spiritu Sancto inspirante). Sväté písmo je teda Božia kniha, Boží spis, lebo jeho pôvodcom, autorom je Boh, lebo bolo inšpirované Duchom Svätým. Slovo inšpirácia, ktorým sa označuje mimoriadny Boží vplyv pri vzniku biblických spisov, pochádza z 2 Tim 3,16: "Celé Písmo je Bohom vnuknuté" (gréc. theópneustos, lat. divinitus inspirata = božsky inšpirované). Myslí sa tým charizmatický vplyv, ktorým sa Boh stáva prvotným autorom Svätého písma, kým svätopisec ostáva v plnom zmysle druhotným autorom biblického spisu. Termínom inšpirácia sa teda označuje súhra Božej a ľudskej spolupráce vo chvíli, keď sa Božie slovo "stáva knihou". Božie autorstvo spočíva v tom, že Boh použil pri písaní biblických textov ľudských autorov tak, aby pod jeho priamym vplyvom, pôsobením a vedením napísali všetko to a len to, čo chcel on. Treba tomu rozumieť tak, že všetko, čo podniká ľudský spisovateľ pri písaní týchto textov, odohráva sa pod priamym vplyvom Božej moci, múdrosti a vôle.

Tento účinný Boží zásah pôsobí v oblasti rozumu a slobodnej vôle ľudského autora ako svetlo, sila a asistencia, kedykoľvek uvažuje a rozhoduje o niečom, čo má vzťah k písaniu biblického textu. Pritom je však ľudský spisovateľ opravdivým autorom, lebo v plnej miere používa pri písaní svoj rozum a slobodnú vôľu, svoje vlohy, kultúru, reč a štýl, čiže zachováva si originalitu a charakteristické črty svojej osobnosti a uplatňuje svoje spisovateľské schopnosti, a tak svojím vlastným spôsobom vyjadruje to, čo mal v úmysle napísať. Teda počína si ako ktorýkoľvek spisovateľ: rozhoduje sa dačo napísať, zbiera si materiál, usporaduje a spracúva ho, vyjadruje sa pomocou zaužívaných literárnych foriem, spôsobom myslenia a rozprávania svojej doby, dáva svojmu dielu definitívnu podobu a vydáva ho. Preto sa biblické knihy z rečového, historického, kultúrneho a literárneho hľadiska často podobajú spisom starovekého Blízkeho východu, majú s nimi spoločnú látku, štýl, spôsob vyjadrovania a pod., lebo vznikli v tom istom kultúrnom a historickom prostredí. Čo sa však týka ich náboženského obsahu, ideí a posolstva, podstatne sa od nich líšia: v biblických spisoch sa všetko podáva v kategóriách a vo svetle absolútneho monoteizmu, kým v mimobiblickej literatúre sa odzrkadľujú polyteistické predstavy starovekých náboženstiev.

2.2 Božie zjavenie. Podľa dogmatickej konštitúcie Dei Verbum je obsahom Svätého písma Božie zjavenie, čiže Bohom zjavené pravdy, cez ktoré "chce Boh vyjadriť samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle o spáse ľudí" (č. 6). "Týmto zjavením (lat. revelatio) sa teda neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15; 1 Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11; Jn 15,14-15) a s nimi žije (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia (lat. revelationis oeconomia) sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže Božia činnosť v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová zasa ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo. Hĺbka pravdy, ktorá sa odhaľuje týmto zjavením o Bohu a o spáse človeka, nám žiari v Kristovi, ktorý je prostredníctvom a zároveň plnosťou celého zjavenia" (č. 2).

2.3. Neomylnosť. Dôsledkom biblickej inšpirácie, Božieho pôvodu biblických spisov a Božieho zjavenia, je neomylnosť (lat. inerrantia) Svätého písma. Spočíva v tom, že v ňom nie je nijaký omyl ani klam, pokiaľ ide o učenie, od ktorého závisí spása človeka. Po Druhom vatikánskom koncile sa vyzdvihuje najmä pozitívny význam neomylnosti a hovorí sa o "pravdivosti" Písma. V dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení sa to osobitne zdôrazňuje slovami "knihy bezpečne, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú chcel mať Boh vo Svätom písme zaznačenú na našu spásu" (porov. č. 11). Neomylnosť Písma teda neznamená, že v Biblii, ktorá je Božím slovom, niet omylu z hľadiska historických alebo prírodných vied, ale že Sväté písmo bezpečne, verne a bez omylu učí pravdu dôležitú pre našu spásu. V tomto zmysle stojí za Bibliou Božia autorita a má záruku neomylnosti (lat. infallibilitas), čiže nemôže uviesť do omylu alebo pomýliť. A preto ani to, čo je nesprávne alebo nepresné podľa profánnych vied, neslobodno brať izolovane a zjednodušene a pokladať za "omyl", ale treba to brať i posudzovať v celkovom rámci biblického posolstva (t.j. to, "čo Biblia učí") z hľadiska spásnej funkcie Božieho slova.

2.4. Kánonickosť. Všetky inšpirované spisy a ich časti sú zozbierané v kánone (z gréc. kanón = norma, meradlo), čiže v zozname biblických kníh, a preto sa nazývajú i kánonické. Teda to, ktoré texty sú inšpirované a patria do Svätého písma, vieme z úradných cirkevných zoznamov a zo štúdia cirkevného podania. Hlavné kritériá, podľa ktorých Cirkev v prvých storočiach zaraďovala spisy do biblického kánona, bol ich apoštolský pôvod, ich verejné používanie vo väčšine cirkevných obcí a ich súlad s "pravidlom viery" (lat. regula fidei), tradovaným od apoštolov a používaným pri príprave na krst. Kánonickosť teda znamená, že dané spisy sú Božieho pôvodu, "boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého a ako také boli zverené Cirkvi" (porov. DV č. 11). Spisy Starého zákona prevzala Cirkev od Ježiša Krista a jeho apoštolov v takom počte, ako boli uvedené v gréckom preklade Septuaginty (= "Sedemdesiatich"), kým spisy Nového zákona postupne zozbierala a vložila ich do zoznamu inšpirovaných kníh. Tento zoznam bol už koncom 4. storočia úplný a v celej Cirkvi všeobecne známy a prijatý. Na IV. sesii všeobecného Tridentského koncilu 8. apríla 1546 ho definitívne schválili a slávnostne zverejnili.

Vzhľadom na časový odstup prijatia posvätných kníh do kánonu sa bežne hovorí o "protokánonických" a "deuterokánonických" biblických spisoch (z gréc. prótos = prvý, prvotný a déuteros = druhý, druhotný). "Protokánonické spisy" sú tie biblické knihy Starého a Nového zákona, ktoré Cirkev hneď, takmer bez námietok alebo diskusií o ich inšpirácii, prijala do kánonu Svätého písma. "Deuterokánonické spisy" sú tie, ktorých kánonickosť neuznávali hneď od začiatku a bez ťažkostí v celej Cirkvi. Sú to však inšpirované biblické spisy, a preto sú zaradené spolu s "protokánonickými spismi" do kánonu Svätého písma. V Starom zákone sú "deuterokánonické" tie texty, ktoré vznikli v hebrejčine (niektoré v aramejčine), ale sa zachovali iba v gréckom preklade Septuaginty ako Tob, Jdt, Sir, Bar a 1 Mach, alebo boli napísané už po grécky ako Múd a 2 Mach a niektoré dodatky k Dan a k Est. "Deuterokánonické spisy" Nového zákona sú Hebr, Jak, 2 Pt, 2 Jn, 3 Jn, Júd a Zjv.

2.5. Autentickosť a pseudonymita. V súvise s inšpirovanosťou a kánonickosťou biblických spisov sa často hovorí aj o ich autentickosti (z gréc. authentikós = pôvodný, pravý). Týmto termínom sa vyhlasuje, že daný spis alebo spisy naozaj napísal autor, ktorému sa pripisujú, lebo ich štýl, reč, náuka ladí s osobnosťou a so spôsobmi uvádzaného, predpokladaného alebo tradíciou potvrdeného autora.

Pri riešení otázky autenticity nemožno obísť ani problém pseudonymity (z gréc. pseudónymos = s nepravým menom). Za čias helenizmu, od Alexandra Veľkého (r. 336-323 pred Kr.) do vzniku Rímskej ríše (r. 31 pred Kr.), to bol bežný spôsob písania a používal sa aj v novozákonnom období. Spočíval v tom, že anonymní autori pripisovali svoje diela vynikajúcim historickým alebo náboženským osobnostiam, aby takto zabezpečili svojim literárnym výtvorom väčšiu autoritu a prestíž. Ani biblická inšpirácia nevylučuje možnosť pseudonymity, lebo pri podávaní Božieho zjavenia ide predovšetkým o náboženskú náuku, a nie o jej sprostredkovateľa. Okrem toho treba pripomenúť, že úlohou biblickej pseudonymity bolo zachovať duchovné dedičstvo vynikajúcich osobností alebo autorov a pokračovať v ich tradícii aj po ich smrti. Preto neskorší svätopisci, ako pokračovatelia prvotných autorov, právom písali pod ich menom a s ich autoritou. V tomto zmysle sa v Deuteronómiu niektoré reči a predpisy pripisujú Mojžišovi, hoci sú neskoršieho pôvodu. Takisto sa Dávidovi pripisujú aj tie žalmy, ktoré nezložil, a Šalamún sa pokladá za autora Knihy múdrosti a Knihy Sirachovcovej. Ako príklad pseudonymity v Novom zákone uvádzajú viacerí biblisti konečnú redakciu gréckeho textu Evanjelia podľa Matúša a Druhý Petrov list. Diskutuje sa o tom, či možno o pseudonymite hovoriť aj pri Pastorálnych listoch, pri Prvom Petrovom liste, Júdovom liste a Jakubovom liste. Pokiaľ ide o List Hebrejom, nie je pseudonymným spisom apoštola Pavla, hoci v minulosti sa mu pripisoval.

2.6. Rozdelenie Biblie na hlavy a verše. Používanie Písma pri židovských starozákonných bohoslužbách si vyžadovalo rozdeliť Bibliu na kratšie state s uceleným obsahom, ktoré sa postupne čítali v synagogálnej liturgii. Palestínski Židia už v predkresťanských časoch rozdelili tóru na 154 statí (hebr. seder = odsek, stať) na čítanie pri náboženských obradoch, každý týždeň jednu stať v období troch rokov, kým babylonskí Židia ju rozdeľovali na 54 častí (hebr. paraša = úsek, stať), ktoré sa čítali pri sobotňajšej liturgii v období jednoročného cyklu. Prorocké spisy, ktoré sa používali ako druhé čítanie z Písma a ktorým sa ráno "uzavierali" sobotňajšie bohoslužby, boli rozdelené na "záverečné state" (hebr. haftara = koniec, záver).

Aj Nový zákon bol už v prvých kresťanských storočiach rozdelený na menšie úseky, ako naznačujú vo svojich spisoch Klement Alexandrijský (asi 150-215) a Tertulián (asi 155-225). Najstaršie rozdelenie evanjelií je vo Vatikánskom kódexe (z prvej polovice 4. storočia): Matúš má 170 sekcií, Marek 62, Lukáš 83 a Ján 18. Jednotlivé sekcie majú však rozličnú dĺžku.

Dnešné rozdelenie Biblie na hlavy alebo kapitoly sa pripisuje parížskemu profesorovi a neskoršiemu canterburskému arcibiskupovi Štefanovi Langtonovi (asi 1150-1228). Toto rozdelenie na kapitoly použil v Paríži pri zostavovaní konkordancie latinskej Vulgáty kardinál Hugo a S. Caro († 1263), ktorý rozdelil jednotlivé kapitoly na sedem úsekov, označených písmenami malej abecedy. Ženevský knihár Francúz Robert Estienne (Robert Stephanus 1503-1559) nahradil toto delenie terajšími číslovanými veršami r. 1551 vo vydaní gréckeho textu Biblie a r. 1555 ho zaviedol aj do vydania latinskej Vulgáty. Toto rozdelenie na kapitoly a verše zaviedli postupne i do hebrejskej Biblie a do prekladov Starého a Nového zákona vo všetkých jazykoch. Ono má svoje nedostatky, lebo miestami nerešpektuje súvis alebo zmysel textu a nerozdeľuje rovnako na kapitoly a na verše hebrejský text Starého zákona a jeho grécky preklad v Septuaginte. Preto sa Sixtus V. r. 1590 vo vydaní opraveného textu Vulgáty pokúsil o nápravu týchto nedôsledností, ale už r. 1592 Klement VIII. použil v úradnom vydaní Vulgáty pôvodné rozdelenie Biblie na kapitoly a verše.

Celá Biblia je rozdelená na 1189 kapitol, z čoho je v Starom zákone 929 a v Novom zákone 260 kapitol. Najdlhšou kapitolou je žalm 119 (176 veršov) a najkratšou žalm 117 (iba 2 verše). Najdlhší verš je Est 8,9 (v hebrejskej Biblii 43 slov), najkratší je Jn 11,35 (v gréckej osnove 2 slová).

3. Zoznam biblických kníh

Podľa dvojakej zmluvy Boha s ľuďmi rozdeľujeme aj knihy Svätého písma na spisy Starého zákona (Starej zmluvy) a Nového zákona (Novej zmluvy). Tieto dve zbierky sa ďalej rozčleňujú na tri skupiny kníh: 1. dejepisné, 2. poučné a 3. prorocké. Jednotlivé knihy sa v týchto skupinách uvádzajú podľa poriadku kánonu inšpirovaných spisov, stanoveného na Tridentskom koncile r. 1546. (V zátvorke sa uvádza príslušný počet kníh.)

  1. Spisy Starého zákona (46):
    1. Dejepisné knihy (21): Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, 1.-2. Samuelova, 1.-2. kráľov, 1.-2. kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester a 1.-2. Machabejcov.
    2. Poučné knihy (7): Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť a Sirachovec.
    3. Prorocké knihy (18):
      1. veľkí proroci (4 + 2): Izaiáš, Jeremiáš (spolu s Nárekmi a Baruchom), Ezechiel a Daniel.
      2. malí proroci (12): Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a Malachiáš.
  2. Spisy Nového zákona (27):
    1. Dejepisné knihy (5): Evanjelium podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána a Skutky apoštolov.
    2. Poučné knihy (apoštolské listy) (21): Rimanom, 1.-2. Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, 1.-2. Solúnčanom, 1.-2. Timotejovi, Títovi, Filemonovi, Hebrejom, Jakubov list, 1.-2. Petrov, 1., 2. a 3. Jánov a Júdov list.
    3. Prorocká kniha (1): Zjavenie.

4. Starosloviensky preklad a slovenské preklady Biblie

4.1. Starosloviensky preklad Biblie. Prvé čiastočné preklady Biblie do reči našich predkov jestvovali už v 9. stor. Historické pramene dokazujú, že apoštoli Slovanov Konštantín (Cyril) a Metod postupne preložili do staroslovienskej reči celú Bibliu. Už v Carihrade Konštantín preložil pre bohoslužbu lekcionár, ktorý na Veľkej Morave doplnil chýbajúcimi textami z evanjelií, Skutkov apoštolov a Žaltára, preloženého z gréckej predlohy s ohľadom na latinský preklad. Tieto časti sa zachovali v hlaholskom odpise v Zografskom a Mariánskom kódexe z 10. stor. Žaltár sa zachoval v odpise z 11. stor. Po Cyrilovej smrti (r. 869) Metod so svojimi žiakmi dokončil okolo r. 881 preklad ostatných kníh Starého zákona (okrem 1. a 2. knihy Machabejcov). Pri prekladaní použili aj pôvodný hebrejský text, ale spravidla sa doslovne pridŕžali gréckeho byzantského textu s prihliadnutím na latinskú Vulgátu (najmä v žalmoch). Týmto prekladom sa Slovania dostali medzi vtedy vyspelé európske národy. Keď sa dal r. 988 v Chersone pokrstiť knieža Vladimír, Konštantínov a Metodov preklad bol zavedený v cirkvi na Rusi a s malými zmenami sa používal až do 19. storočia: starosloviensky jazyk a staroslovienske písmo, staroslovienske kódexy NZ.

4.2. Slovenské preklady Biblie. V pozostalosti Martina Hamuljaka v ostrihomskej knižnici bolo Evanjelium podľa Jána z roku 1469. O tomto rukopisnom zlomku bol vyslovený názor, že ide o preklad slovenského pôvodu alebo jazykovo veľmi blízky slovenskému etniku.

Až v prvej polovici 18. storočia sa zrodil nový a vlastne prvý preklad Svätého písma do slovenčiny. Jeho autorstvo sa pripisuje kamaldulskému mníchovi Romualdovi Hadbavnému. Prekladal z Vulgáty. Jazyk prekladu je veľmi blízky tomu typu kultúrnej západoslovenčiny, ktorú roku 1787 uzákonil Anton Bernolák za spisovný jazyk. Preklad ostal v rukopise.

Prvý preklad Svätého písma, ktorý vyšiel aj knižne, pochádza z pera ostrihomského kánonika Juraja Palkoviča (1763-1835). Palkovič ho prekladal na základe rozhodnutia cirkevného snemu, ktorý sa pod vedením arcibiskupa Alexandra Rudnaya konal v Bratislave roku 1822. Dielo vyšlo v bernolákovčine v dvoch zväzkoch (roku 1829 a roku 1832) a má 2185 strán.

Ďalšie úsilia o nový preklad (Dr. Andrej Radlinský, Franko Víťazoslav Sasinek, Andrej Kubina, Andrej Trúchly) sa pre zložité okolnosti a prieťahy začali uskutočňovať až roku 1913. Preklad vyhotovil básnik kňaz Ján Donoval (1864-1920), ktorý preložil najprv evanjeliá (roku 1913) a potom aj ďalšie knihy Nového zákona (roku 1914). Knihy Starého zákona pripravovali viacerí prekladatelia. Prvé dve Mojžišove knihy vyšli roku 1915, ostatné časti Písma pre vojnové pomery vyšli postupne až v rokoch 1922-1926 ako podielové knihy Spolku svätého Vojtecha.

Nový zákon (Donovalov preklad) znova vyšiel v Spolku svätého Vojtecha v rokoch 1936 až 1937. Bolo to jeho tretie vydanie.

Roku 1946-1947 vyšlo ľudové vydanie nového prekladu Nového zákona (Zlatoš-Šurjanský) v náklade 230 000 kusov ako podielové knihy Spolku svätého Vojtecha. Súčasne v menšom formáte a na lepšom papieri s mapami vyšlo roku 1946 aj iné vydanie toho istého prekladu Nového zákona. Roku 1949 a 1952 vyšli jeho ďalšie vydania. Preklad Svätého písma Starého zákona, vydaný po druhej svetovej vojne, pripravila Biblická komisia pri Spolku svätého Vojtecha a vyšiel vo veľkom formáte roku 1955.

Nový preklad Nového zákona na základe Vulgáty pripravil Karol Strmeň. Vyšiel v Bosak Publications, Inc. v Scrantone, Pa., roku 1954.

Roku 1968 Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda vydal celý Nový zákon, ktorý podľa grécko-semitskej pôvodiny spracoval Štefan Porúbčan SJ. Roku 1970 vydal v preklade Antona Boteka Žalmy a roku 1974 Múdrosť (sapienciálne knihy Prís, Kaz, Sir a Múd).

Pri príležitosti storočnice Spolku svätého Vojtecha vyšlo v reedícii celé Sväté písmo (Starý zákon v rokoch 1968-1969 v troch zväzkoch; Nový zákon roku 1970 v jednom zväzku). Toto vydanie schválila Rada na uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii ako dočasný oficiálny liturgický text až do vydania nového prekladu.

Slovenská liturgická komisia začala roku 1977 prekladať lekcionár podľa troch zväzkov latinského vydania. Prekladatelia sa držali textov študijnej Neovulgáty. Slovenský preklad lekcionára Svätá stolica schválila ako úradný liturgický text.

Úplný preklad Nového zákona na základe Neovulgáty, pripravený Slovenskou liturgickou komisiou, vydal Spolok svätého Vojtecha, Trnava, v CN v Bratislave roku 1986. Nové vydanie tohto prekladu vyšlo v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme roku 1988 a v trocha zmenšenom formáte ho vydala roku 1992 Slovenská biblická spoločnosť.

Pri tomto historickom prehľade prekladov Svätého písma do slovenčiny nemožno nespomenúť prvý preklad celého Svätého písma Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., ktorý vyšiel roku 1978.

5. Sväté písmo v živote Cirkvi a veriacich

V dogmatickej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum sa poukazuje na význam a úlohu Svätého písma v živote Cirkvi a veriacich týmito slovami: "Cirkev vždy mala a má Sväté písmo spolu s Posvätnou tradíciou za najvyššie pravidlo viery, lebo ono, Bohom vnuknuté a raz navždy napísané, nezmeniteľne podáva slovo samého Boha a v slovách Prorokov a Apoštolov dáva zaznievať hlasu Ducha Svätého. Preto všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská nábožnosť má sa živiť a dať viesť Svätým písmom. Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim deťom sám Otec, ktorý je na nebesiach, a rozpráva sa s nimi. A v Božom slove je toľká sila a účinnosť, že ono je oporou a životnou silou Cirkvi a jej deťom posilou vo viere, pokrmom duše a čistým, nikdy nevysychajúcim prameňom duchovného života" (Dei verbum, č. 21). "(Preto) Posvätný cirkevný snem naliehavo a dôrazne vyzýva aj všetkých veriacich, najmä rehoľníkov, aby si častým čítaním Svätého písma nadobudli »vznešené poznanie Krista Ježiša« (Flp 3,8). Veď »kto nepozná Písmo, nepozná Krista« (sv. Hieronym). Preto nech sa radi oboznamujú s posvätným textom jednak prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva božskými výrokmi, alebo nábožným čítaním, alebo pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením Pastierov Cirkvi. Nech však nezabúdajú na to, že čítanie Svätého písma musí sprevádzať modlitba, aby sa stalo rozhovorom medzi Bohom a človekom. Lebo 'keď sa modlíme, prihovárame sa Bohu, a keď čítame Božie výroky, Boha počúvame' (sv. Ambróz)" (Dei Verbum, č. 25).