Familiaris Consortio
o úlohách kresťanskej rodiny v dnešnom svete
Apoštolská exhortácia pápeža Jána Pavla II.
Biskupom, kňazom a veriacim,
celej katolíckej Cirkvi
o úlohách kresťanskej rodiny
v dnešnom svete

Dodatok: Charta práv rodiny

Uisťujúc vás, že sa budem za vás modliť, udeľujem vám, všetkým spolu i každému zvlášť, zo srdca apoštolské požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Dané v Ríme u Svätého Petra 22. novembra – na slávnosť Krista Kráľa – v roku 1981, vo štvrtom roku môjho pontifikátu.

Ján Pavol II.

Dodatok
Charta práv rodiny

Úvod | Prvý článok | Druhý článok | Tretí článok | Štvrtý článok
Piaty článok | Šiesty článok | Siedmy článok | Ôsmy článok
Deviaty článok | Desiaty článok | Jedenásty článok | Dvanásty článok

Chartu práv rodiny dňa 22. októbra 1983 predložila Apoštolská Stolica všetkým ľuďom, medzinárodným inštitúciám a úradom, ktoré majú na starosti záležitosti týkajúce sa rodiny v súčasnom svete.

Charta vznikla z podnetu Biskupskej synody, ktorá sa konala v Ríme roku 1980 a zaoberala sa témou: Úlohy kresťanskej rodiny v súčasnom svete. Jeho Svätosť pápež Ján Pavol II. v apoštolskom povzbudení Familiaris consortio vyzdvihol podnet synody a poveril Apoštolskú Stolicu, aby vypracovala Chartu práv rodiny tak, aby sa mohla predložiť zainteresovaným inštitúciám a úradom.

Je veľmi dôležité správne pochopiť podstatu a štýl tohto dokumentu. Charta nie je výkladom kapitol z dogmatiky alebo z morálnej teológie o manželstve a rodine, hoci zhŕňa to, čo si o tejto veci myslí Cirkev. Nie je ani návodom na konanie, určeným zainteresovaným osobám alebo ustanovizniam. No nie je to ani jednoduché deklarovanie teoretických zásad o rodine. Cieľom Charty je predložiť všetkým súčasným kresťanom i nekresťanom – nakoľko je to možné, v plnom rozsahu a v určitom slede –, ako treba chápať základné práva, ktoré patria tomu prirodzenému a univerzálnemu spoločenstvu, akým je rodina.

Práva, o ktorých je v Charte reč, vyvodzujú sa z vedomia, kto je človek a v čom spočívajú spoločné hodnoty celého ľudstva. Kresťanská vízia je v tomto vedomí prítomná ako svetlo Božieho zjavenia, ktoré osvetľuje prirodzenú skutočnosť rodiny. Práva, ktoré sa v Charte uvádzajú, v konečnom dôsledku vyplývajú z toho zákona, ktorý Stvoriteľ vpísal do srdca každého človeka. Spoločnosť má povinnosť brániť tieto práva pred akýmkoľvek narušením a starať sa o ich zachovávanie a o upevňovanie toho, čo je ich integrálnou súčasťou.

Práva, o ktorých je v Charte reč, treba chápať v súlade s jej osobitným charakterom. Raz sa vyjadrujú ako právne záväzná norma, inokedy zas ako požiadavky a zásady, ktorých by sa malo pridŕžať zákonodarstvo pri rozvíjaní rodinnej politiky. Vždy sú profetickou výzvou v záujme inštitúcie rodiny, domáhajúcou sa úcty a ochrany pred akýmkoľvek prejavom uzurpácie. Skoro všetky zásady, ktoré sa uvádzajú v Charte, možno napokon nájsť v iných dokumentoch tak Cirkvi, ako ak medzinárodného spoločenstva. Cieľom Charty je pokúsiť sa o ich lepšie a precíznejšie sformulovanie a vyjadriť ich v organickom, usporiadanom a systematickom celku. Súčasťou textu je prehľad prameňov a materiálov, na ktoré sa text odvoláva a z ktorých sa prevzali niektoré formulácie. (My tento prehľad z praktických príčin neuvádzame. Pozn. vyd.)

A tak Chartu práv rodiny predkladá širokej verejnosti Apoštolská Stolica, ústredná a najvyššia správna inštitúcia v katolíckej Cirkvi. Dokument obohatilo mnoho úvah a návrhov, ktoré boli výsledkom široko osnovanej konzultácie s biskupskými konferenciami celej Cirkvi a s odborníkmi v tomto odbore, reprezentujúcimi rozličné kultúry. Charta sa obracia predovšetkým na vlády. Tým, že potvrdzuje, pre dobro spoločenstva, všeobecné vedomie o základných právach rodiny, ponúka všetkým, čo majú zodpovednosť za spoločné dobro, model a východisko pre zákonodarné úpravy týkajúce sa rodinnej politiky, ako aj usmernenie pre programy činnosti.

Súčasne Apoštolská Stolica tento dokument predkladá nevládnym medzinárodným organizáciám, ktoré vo svojej kompetencii alebo vo svojej činnosti zameriavanej na obranu a podporu ľudských práv nemôžu nevidieť narúšanie základných práv rodiny alebo súhlasiť s ich porušovaním.

Pravdaže, Charta je určená aj rodinám. Jej cieľom je posilniť v nich vedomie nezastupiteľnosti úlohy a miesta, aké má rodina v spoločnosti. Chce rodiny povzbudiť, aby sa navzájom spájali na obranu a upevňovanie svojich práv. Súčasne ich chce podnietiť, aby plnili svoje úlohy tak, aby sa v súčasnom svete úloha rodiny stále viac cenila a uznávala.

Napokon Charta sa obracia na všetkých, mužov i ženy, aby nezabudli na terajšie aj budúce dobro ľudstva a urobili všetko pre ochranu práv rodiny a pre posilnenie rodiny. Apoštolská Stolica sa pri vydávaní tejto Charty, ktorej sa dožadovali predstavitelia episkopátov celého sveta, obracia na všetkých členov Cirkvi a na všetky cirkevné ustanovizne s osobitnou výzvou, aby zo všetkých síl vydávali svedectvo o kresťanskom presvedčení, že nič nemôže zastúpiť rodinu pri plnení jej misie, a aby sa usilovali poskytnúť rodinám a rodičom nevyhnutnú podporu a pomoc pri plnení úloh, ktoré im zveril Boh.

Úvod

Vychádzajúc z toho, že:

  1. ľudské práva, hoci sa chápu ako práva jednotlivca, majú základný spoločenský rozmer, ktorý sa životne a prirodzene vyjadruje v rodine;
  2. rodina má svoj základ v manželstve, ktoré je hlbokým spojením vo vzájomne sa doplňujúcom živote muža a ženy. Toto spojenie sa utvára nerozlučiteľným manželským zväzkom, slobodne uzavretým a verejne vyjadreným, ktorý je zameraný na odovzdávanie života;
  3. manželstvo je prirodzenou ustanovizňou a iba jej je zverená misia odovzdávania života;
  4. rodina ako prirodzené spoločenstvo jestvovalo skôr ako štát alebo akékoľvek iné spoločenstvo, má svoje vlastné, neodňateľné práva;
  5. rodina je oveľa viac ako iba obyčajná právna, spoločenská, alebo ekonomická jednotka. Je to vospolnosť lásky a solidarity, jedinečná pokiaľ ide o možnosti vyučovania a odovzdávania kultúrnych, etických, spoločenských, duchovných a náboženských hodnôt, dôležitých pre rozvoj a úspech vlastných členov i celej spoločnosti;
  6. rodina je miesto, v ktorom sa stretávajú rozličné generácie a navzájom si pomáhajú dosahovať plnšiu životnú múdrosť a uvádzať do súladu práva jednotlivých osôb s nárokmi spoločenského života;
  7. rodina a spoločnosť, navzájom spojené životnými a organickými zväzkami, dopĺňajú sa pri obrane a rozvíjaní dobra všetkých ľudí a každého človeka;
  8. skúsenosti rozličných kultúr a rozličných vekov upozornili na nevyhnutnosť, aby spoločnosť uznávala a chránila rodinu ako inštitúciu;
  9. spoločnosť a predovšetkým štát, ako aj medzinárodné organizácie musia rodinu ochraňovať zásahmi politického, hospodárskeho, sociálneho a právneho rázu, aby upevnili jednotu a stálosť rodiny, žeby mohla plniť svoje špecifické úlohy;
  10. práva rodiny, jej základné potreby a jej hodnoty, aj keď sa postupne v istých prípadoch zaručujú, často sa na ne neberie ohľad, ba sú priamo podkopávané zákonmi, ustanovizňami a sociálno-hospodárskym plánovaním;
  11. veľa rodín musí žiť v podmienkach chudoby, ktoré im znemožňujú plniť dôstojne svoju úlohu;
  12. katolícka Cirkev si uvedomuje, že dobro človeka, spoločnosti a aj samej Cirkvi úzko súvisí so životom rodiny, preto vždy pokladala za svoje poslanie ohlasovať všetkým Božie zámery, vpísané do ľudskej prirodzenosti, ohľadom manželstva a rodiny, a obidve ustanovizne podporovať a brániť pred akýmikoľvek útokmi;
  13. biskupská synoda roku 1980 dôrazne odporúčala vypracovať Chartu práv rodiny a predložiť ju všetkým zainteresovaným.

Apoštolská Stolica po vypočutí mienky biskupských konferencií teraz predkladá Chartu práv rodiny a vyzýva všetky štáty, medzinárodné organizácie a všetky zainteresované inštitúcie a osoby, aby tieto práva rešpektovali a postarali sa o ich skutočné uznávanie a neporušovanie.

Prvý článok

Každý človek má právo zvoliť si vlastnú životnú cestu, a teda uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu, alebo ostať slobodným.

  1. Každý muž a každá žena len čo dosiahne vek vhodný na vstup do manželstva a má schopnosti potrebné na jeho uzavretie, má bez akejkoľvek diskriminácie právo oženiť sa alebo vydať sa a založiť si rodinu. Toto právo nemožno natrvalo alebo dočasne obmedziť zákonom, iba ak by obmedzenia vyplývali z objektívnych a závažných požiadaviek samej inštitúcie manželstva a jeho verejného a spoločenského významu; vždy však musia brať do úvahy dôstojnosť a základné práva človeka.
  2. Tí, čo sa mienia zobrať a založiť rodinu, majú právo očakávať od spoločnosti, že im zabezpečí také morálne, vychovávateľské, spoločenské a ekonomické podmienky, ktoré im umožnia v zrelosti a povedomej zodpovednosti realizovať ich právo na manželstvo.
  3. Vlády majú povinnosť podporovať inštitucionálnu hodnotu manželstva; stav dvojíc, ktoré neuzavreli manželstvo, nemožno stavať na roveň manželstvám uzavretým náležitým spôsobom.
Druhý článok

Manželstvo možno uzavrieť iba na základe dobrovoľného a obojstranného súhlasu, vyjadreného primeranou formou.

  1. Aj keď v podmienkach istých kultúr treba mať patričnú úctu k tradičnej úlohe rodiny pri usmerňovaní rozhodnutí svojich detí, treba sa nevyhnutne vyvarovať akéhokoľvek nátlaku, ktorý by prekážal vyvoliť si určitú osobu za manžela alebo manželku.
  2. Budúci manželia majú právo na náboženskú slobodu. Preto stavať ako podmienku uzavretia manželstva, aby sa partner v rozpore so svedomím zriekol viery alebo zmenil vyznanie, znamená porušiť toto právo.
  3. Pretože muž a žena sa prirodzene dopĺňajú, obaja majú v manželstve rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva.
Tretí článok

Manželia majú neodňateľné právo založiť si rodinu a rozhodovať o tom, kedy sa deti majú narodiť a koľko ich má byť, pričom majú v plnej miere brať do úvahy povinnosti navzájom voči sebe, voči deťom, ktoré sa im už narodili, voči rodine a spoločnosti, v súlade so správnou hierarchiou hodnôt a s prirodzeným morálnym poriadkom, ktorý odmieta antikoncepciu, sterilizáciu a potrat.

  1. Praktiky niektorých vlád alebo ustanovizní, ktorými sa má akýmkoľvek spôsobom obmedziť sloboda manželov pri rozhodovaní o potomstve, sú ťažkou urážkou ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti.
  2. Hospodársku pomoc, ktorá sa v medzinárodnom meradle poskytuje na rozvoj národov, neslobodno podmieňovať prijatím programov antikoncepcie, sterilizácie alebo potratov.
  3. Rodina má právo na pomoc spoločnosti vo všetkom, čo súvisí s rodením a výchovou detí. Viacdetné rodiny majú právo na primeranú pomoc a neslobodno ich diskriminovať.
Štvrtý článok

Ľudskému životu od samého počatia bezpodmienečne patrí starostlivosť a úcta.

  1. Potrat je priamym porušením základného práva každej ľudskej bytosti – práva na život.
  2. Úcta voči dôstojnosti človeka vylučuje akékoľvek experimentálne manipulácie s ľudským zárodkom alebo s jeho využívaním na akékoľvek ciele.
  3. Každý zásah do genetického dedičstva ľudskej osoby, ktorého cieľom nie je korekcia anomálie, je porušením práva na fyzickú nenarušiteľnosť a je v rozpore s dobrom rodiny.
  4. Deti majú tak pred narodením, ako aj po ňom právo na ochranu a osobitnú starostlivosť; to isté sa vzťahuje aj na ženy počas gravidity a – v náležitej miere aj po pôrode.
  5. Všetky deti, bez ohľadu na to, či sa narodili v manželstve, alebo v mimomanželskom zväzku, majú rovnaké právo na starostlivosť spoločnosti a plný rozvoj svojej osobnosti.
  6. Sirotám alebo deťom bez rodičov alebo opatrovníkov spoločnosť musí venovať osobitnú starostlivosť. Pokiaľ ide o adopciu alebo prijatie dieťaťa do výchovy v inej rodine, štát musí vydať zákony a predpisy vychádzajúce v ústrety rodinám ochotným prijať natrvalo alebo na čas deti, ktoré potrebujú takúto starostlivosť, pričom treba rešpektovať aj prirodzené práva rodičov.
  7. Postihnuté deti majú právo na to, aby mali doma aj v škole podmienky vhodné na svoj ľudský rozvoj.
Piaty článok

Rodičia, pretože oni dali život deťom, majú prvotné, neodňateľné a prednostné právo na výchovu detí. Preto treba rodičov uznať za prvých a hlavných vychovávateľov detí.

  1. Rodičia majú právo vychovávať deti v súlade so svojím morálnym a náboženským presvedčením a s tými kultúrnymi tradíciami rodiny, ktoré budú napomáhať dobro a dôstojnosť dieťaťa. Spoločnosť im musí poskytovať primeranú pomoc a podporu, aká je nevyhnutná na náležité splnenie ich vychovávateľskej úlohy.
  2. Rodičia majú právo slobodne zvoliť školy alebo iné prostriedky potrebné na vzdelávanie detí, a to v súlade so svojím presvedčením. Úrady sa majú postarať o to, aby rozdeľovania verejných dotácií rodičom naozaj poskytovalo možnosť slobodne využívať toto právo bez toho, že by sa na nich kládli nespravodlivé ťarchy. Rodičov neslobodno priamo alebo nepriamo nútiť na dodatočné výdavky, pretože ony by pre nich predstavovali nespravodlivú prekážku a obmedzenie slobody využívať toto právo.
  3. Rodičia majú právo na to, aby ich deti nemuseli chodiť do škôl, ktoré sú v rozpore s ich morálnym a náboženským presvedčením. Najmä sexuálna výchova, ktorá predovšetkým patrí rodičom, musí sa vždy realizovať pod ich starostlivým dohľadom aj doma aj vo výchovných zariadeniach, ktoré si môžu vybrať a kontrolovať.
  4. Práva rodičov sa porušujú vtedy, ak štát vnucuje povinný systém výchovy, z ktorého sa úplne vylúči náboženská formácia.
  5. Prednostné právo rodičov na výchovu detí treba podporovať rozmanitými formami spolupráce rodičov s učiteľmi a vedením školy, najmä však tým, že občania majú účasť na rozhodovaní o prevádzke školy, ako aj na formulovaní a uplatňovaní výchovných smerníc.
  6. Rodina má právo žiadať, aby hromadné oznamovacie prostriedky boli pozitívnym nástrojom budovania spoločnosti a aby podporovali základné hodnoty rodiny. Rodina má súčasne právo na náležitú ochranu, najmä svojich najmladších členov, pred škodlivým vplyvom hromadných oznamovacích prostriedkov.
Šiesty článok

Rodina má právo existovať a rozvíjať sa ako rodina.

  1. Verejné vrchnosti majú povinnosť uznávať a podporovať dôstojnosť, oprávnenú nezávislosť, intímnosť, integrálnosť a trvalosť každej rodiny.
  2. Rozvod narúša samu inštitúciu manželstva a rodiny.
  3. Systém rozšíreného rodinného spoločenstva, tam, kde existuje, treba mať v úcte a starať sa, aby mohol čoraz lepšie spĺňať svoju tradičnú funkciu spolupatričnosti a vzájomnej pomoci, aby to všetko nebolo na úkor práv rodinnej bunky a osobnej dôstojnosti každého člena.
Siedmy článok

Každá rodina má právo slobodne organizovať svoj náboženský život doma pod vedením rodičov, ako aj právo verejne vyznávať a hlásať svoju vieru, zúčastňovať sa na verejnom kulte a slobodne si vyberať programy náboženskej výchovy, bez toho, že by za to mohla byť diskriminovaná.

Ôsmy článok

Rodina má právo plniť svoju spoločenskú a politickú funkciu pri výstavbe spoločnosti.

  1. Rodiny majú právo združovať sa s inými rodinami a ustanovizňami pre to, aby mohli správne a účinne plniť svoje úlohy, ako aj chrániť práva rodiny, zveľaďovať jej dobro a zastupovať jej záujmy.
  2. Rodiny a združenia rodín musia mať zabezpečené právo na to, aby sa mohli zúčastniť na príprave a uvádzaní do života hospodárskych, sociálnych, právnych a kultúrnych programov, ktoré majú vplyv na život rodiny.
Deviaty článok

Rodiny majú právo očakávať od vlád náležitú a nikoho nediskriminujúcu rodinnú politiku, pokiaľ ide o právne, hospodárske, sociálne a finančné záležitosti.

  1. Rodiny majú právo na také ekonomické podmienky, ktoré im zaručia životnú úroveň primeranú ich dôstojnosti a úplný rozvoj. Neslobodno im odňať právo nadobúdať a vlastniť súkromné dobrá, ktoré by napomohli stabilizácii rodinného života. Zákony týkajúce sa dedenia a prenosu majetku musia brať do úvahy potreby a práva členov rodiny.
  2. Rodiny majú právo na také sociálne opatrenia, ktoré im zaistia pomoc v mimoriadnych okolnostiach, ako je predčasná smrť jedného alebo oboch rodičov, opustenie rodiny jedným z manželov, úraz, choroba alebo invalidita, nezamestnanosť, alebo ak rodina musí niesť nadmerné zaťaženie súvisiace so starobou, telesnou alebo duševnou chybou niektorého svojho člena alebo s výchovou detí.
  3. Staršie osoby majú právo na to, aby mali zabezpečené miesto vo vlastnej rodine alebo, ak je to možné, v ustanovizniach na to určených, kde by mohli dožívať svoju starobu a vykonávať činnosť primeranú ich veku a umožňujúcu im účasť na spoločenskom živote.
  4. Práva a potreby rodiny, najmä jej jednotu, treba brať do úvahy aj v politike a trestnom zákonodárstve tak, aby väzni mohli byť v kontakte so svojimi rodinami a aby rodiny počas uväznenia niektorého zo svojich členov dostali nevyhnutnú pomoc.
Desiaty článok

Rodiny majú právo na také usporiadanie spoločnosti a hospodárstva, v ktorom by organizácia práce umožnila členom rodiny spoločný život, neohrozila by jednotu, úspešnosť, stabilitu a zdravie rodiny a poskytla možnosť zdravého odpočinku.

  1. Odmena za prácu má byť dostatočná na založenie a dôstojný život rodiny, či už formou primeranej mzdy, ktorá sa označuje ako rodinná, alebo aj s pomocou iných spoločenských prostriedkov, ako sú rodinné prídavky alebo príspevok za prácu jedného z rodičov v domácnosti. Odmena za prácu (plat) by mala byť taká, aby matka nebola nútená pracovať mimo domu na úkor života rodiny, najmä výchovy detí.
  2. Treba uznať a vážiť si prácu matky doma, lebo je to veľká hodnota pre rodinu i spoločnosť.
Jedenásty článok

Rodina má právo na byt vhodný na rodinný život a úmerný počtu jej členov, v prostredí, v ktorom sú poruke základné služby nevyhnutné pre život rodiny a spoločenstva.

Dvanásty článok

Rodiny migrantov majú právo na takú istú ochranu, akú spoločnosť poskytuje iným rodinám.

  1. Rodiny imigrantov majú právo na zachovanie vlastnej kultúry a na podporu a starostlivosť potrebnú na ich zapojenie do spoločenstva, do ktorého vnášajú svoj vklad.
  2. Emigranti zamestnaní v určitej krajine majú právo na to, aby čo najskôr prišli za nimi aj ich rodiny.
  3. Utečenci majú právo očakávať od vlád a medzinárodných organizácií pomoc v úsilí spojiť sa so svojimi rodinami.