Úvod do Knihy Ezdrášovej a Nehemiášovej

1. Názov, obsah a cieľ kníh

1.1. Názov knihy. Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova sa nazývajú podľa židovského kňaza a znalca Mojžišovho zákona Ezdráša a podľa námestníka perzského kráľa a správcu mesta Jeruzalema Nehemiáša, ktorí po návrate Židov z babylonského zajatia zohrali hlavnú úlohu pri znovuzrodení židovského náboženského spoločenstva v Palestíne. Knihy tvorili pôvodne jeden spis ako pokračovanie kníh kroník, s ktorými, podľa všeobecne uznávanej mienky biblistov, tvoria tzv. "kronistické dejepisné dielo". O spoločnom autorovi tohto jednotného literárneho diela svedčí správa o edikte perzského kráľa Kýra na konci Druhej knihy kroník (porov. 36,22-23), ktorá sa doslovne uvádza aj na začiatku Ezdrášovej knihy (porov. 1,1-3), ako aj spoločné teologické zameranie všetkých spisov "kronistického diela".

V židovskom kánone sa Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova pôvodne uvádzala ako jedna kniha pod menom Ezdráš. K rozdeleniu spisu na dve knihy došlo asi v 2. stor. po Kr. v Septuaginte (pod názvom "Prvá kniha Ezdrášova" a "Nehemiáš. Druhá kniha Ezdrášova"), neskôr vo Vulgáte (pod menom "Prvá kniha Ezdrášova" a "Druhá kniha Ezdrášova") a až v 15. stor. po Kr. sa dostalo do hebrejskej Biblie, kde sa obe knihy uvádzajú medzi "spismi" (ketubím) pod názvom Ezdráš a Nehemiáš. V Novej Vulgáte sa Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova uvádzajú ako osobitné spisy hneď po Prvej a Druhej knihe kroník.

Literárne dejiny Kníh Ezdráša a Nehemiáša sú dosť komplikované. V Septuaginte a vo všetkých jej prekladoch je pridaný apokryfný spis známy pod menom Tretia kniha Ezdrášova, nazvaný aj Grécky Ezdráš. V podstate je to prepis dvoch posledných hláv Druhej knihy kroník, celej Knihy Ezdrášovej a časti 7. a 8. hlavy Knihy Nehemiášovej. Osobitnou vsuvkou je "Povesť o troch mladých mužoch" (3 Ezd 3,1 - 5,1) v ktorej sa rozpráva o tom, ako sa Zerubábel stal vodcom Židov. Naopak v latinskej tradícii sú známe 4 Ezdrášove knihy: prvá je biblická Kniha Ezdrášova, druhá je Kniha Nehemiášova, nasleduje Tretia kniha Ezdrášova a apokryfná Štvrtá kniha Ezdrášova (zvaná aj Apokalypsa Ezdrášova). Posledné dve knihy však nikdy nepatrili do kánonu inšpirovaných spisov.

1.2. Obsah kníh. Keďže obe knihy tvoria jednotné dejepisné a teologické dielo, ktoré je tematicky rozvrhnuté, logicky usporiadané a spracované do jedného literárneho celku aj v jednotlivých častiach obidvoch spisov, podáva sa ich stručný obsah v spoločnom rámci opísaných udalostí. Obsah Kníh možno načrtnúť v piatich obrazoch:

V prvom obraze (Ezd 1 - 6) sa opisuje návrat prvej skupiny Židov pod vedením Zerubábela [Zorobábela] z babylonského zajatia do Palestíny, obnovenie oltára na celopalné obety a položenie základov pre nový chrám v Jeruzaleme. Pre nepriateľský postoj asýrskych kolonistov sa v stavbe chrámu dlho nemohlo pokračovať, ale po prekonaní rôznych ťažkostí ho Židia postavili a na slávnosť Paschy posvätili.

V druhom obraze (Ezd 7 - 10) sa opisuje iný návrat zajatcov pod vedením kňaza a učiteľa Mojžišovho zákona Ezdráša, ktorý s výdatnou podporou a so splnomocnením perzského kráľa Artaxerxa vykonal v Jeruzaleme radikálnu náboženskú reformu, ktorá spočívala najmä v tom, že bojoval proti manželstvám Židov s pohankami.

Tretím obrazom (Neh 1 - 7) sa predstavuje vysoký kráľovský úradník Nehemiáš, ktorý dostal od kráľa Artaxerxa splnomocnenie prevziať správu Jeruzalema ako jeho námestník. Obnovil, napriek odporu nepriateľov, mestské múry, postavil sa proti vykorisťovaniu chudobných a úžerníctvu bohatých Židov a zaistil bezpečnosť mesta.

Vo štvrtom obraze (Neh 8 - 10) vystupuje opäť Ezdráš, ktorý na základe a v súlade s Mojžišovým zákonom obnovuje bohoslužbu a v rámci slávnostného liturgického zhromaždenia vyhlasuje zákon teokratického židovského štátu. Ľud obradmi verejného pokánia a kajúcou modlitbou vyznáva svoje hriechy, obnovuje zmluvu s Bohom a slávnostne sa zaväzuje zachovávať predpisy o manželstvách s cudzinkami, o sobote a o chrámových obetách.

V poslednom obraze (Neh 11 - 13) sa predstavuje presídlenie čiastky vidieckeho obyvateľstva do Jeruzalema a posviacka mestských múrov. Nakoniec sa podávajú správy o rôznych Nehemiášových reformách a nariadeniach.

1.3. Cieľ kníh. Cieľom kníh je obnovenie židovského náboženského spoločenstva, jeho chrámu a mesta Jeruzalema v zmysle dávnych prísľubov Jahveho. V dejinách Božieho ľudu sa začína nové obdobie, ktoré podľa názoru kronistického autora kníh znamená rozhodný zvrat v živote Židov: od záhuby k spáse, od rokov hnevu a Božieho súdu k času Božej priazne, od nevery k novej dôvere voči Jahvemu a jeho Zákonu. Z historického hľadiska vzniklo nové spoločenstvo, ktoré sa postupne vyvinulo na judaizmus, čiže židovstvo, aké poznáme v novozákonnom období. Tento judaizmus sa zakladá na vieroučných a mravoučných spisoch Biblie a tradície, ktoré sa stali spoločným dedičstvom farizejov, saducejov, esénov, ako aj širších vrstiev židovského národa. Základné dogmatické pravdy uznávané všetkými skupinami a prívržencami judaizmu sú tieto: jestvovanie jediného Boha, záväznosť a prvenstvo tóry a presvedčenie, že židovský národ je vyvoleným ľudom Jahveho. Nezhodovali sa však v náuke o Mesiášovi, anjeloch a zmŕtvychvstaní.

2. Ezdráš a Nehemiáš

Ezdráš a Nehemiáš sa právom pokladajú za zakladateľov judaizmu. V knihách sa predstavujú ako vynikajúce osobnosti, ktoré verne splnili úlohu, čo im Boh zveril.

2.1. Ezdráš. Ezdráš (hebr. Ezrá = "[Boh] pomáha") bol synom Seraiáša z rodu najvyššieho kňaza Árona (porov. Ezd 7,1-6), nábožným židovským kňazom a vynikajúcim znalcom Mojžišovho zákona. Využil priazeň perzského kráľa Artaxerxa I. Longimana (465-423 pred Kr.) a dosiahol u neho, že kráľovským dekrétom potvrdil platnosť Mojžišovho zákona (porov. Ezd 7,12.21). S týmto splnomocnením a s kráľovskými darmi šiel Ezdráš r. 458 z Babylonu do Jeruzalema na čele 1775 mužov - kňazov, levitov, spevákov a iných služobníkov chrámu (porov. Ezd 8,1-23.31) -, aby podporil a povzbudil po náboženskej stránke upadajúcu skupinu Židov, ktorá sa predtým vrátila pod vedením Zerubábela [Zorobábela] z babylonského zajatia, a naučil ju zachovávať Mojžišov zákon, od ktorého sa ľud značne odklonil. Urobil nábožensko-právnu reformu na základe predpisov Zákona, ktorá spočívala najmä v tom, že obnovil zmluvu ľudu s Bohom, chrámovú službu, slávenie sviatkov (porov. Neh 8) a že bojoval proti manželstvám Židov s pohankami (porov. Ezd 9 - 10).

2.2. Nehemiáš. Nehemiáš (hebr. nechemjáh = "Jahve potešuje") bol Chakaliášov syn, Žid silnej viery a čašník na kráľovskom dvore perzského kráľa Artaxerxa I. Longimana v Súzach. Keď sa dozvedel o ťažkej situácii Židov v Jeruzaleme, vyžiadal si r. 445 od kráľa povolenie prevziať správu Jeruzalema ako jeho námestník (porov. Neh 1,2 - 2,8 a 5,14). Nehemiáš počas svojej dvanásťročnej činnosti obnovil, napriek odporu nepriateľov a protivníkov, mestské múry (porov. Neh 3 - 4; 6), postavil sa proti vykorisťovaniu chudobných a úžerníctvu bohatých Židov (porov. Neh 5) a zaistil bezpečnosť mesta (porov. Neh 7). Po prechodnom pobyte v Súzach sa Nehemiáš okolo r. 430 opäť vrátil do Jeruzalema, aby rázne zakročil a zaviedol prísne opatrenia proti neporiadkom, ktoré i napriek Ezdrášovej reforme zasa vládli v chráme, v odovzdávaní desiatkov levitom a v zachovávaní soboty (porov. Neh 13 6-22). Prísne zakročil aj proti uzatváraniu manželstiev Židov s cudzinkami (porov. Neh 13,23-27).

3. Rozdelenie kníh

3.1. Kniha Ezdrášova:

  1. Prvý návrat zo zajatia a stavba chrámu (1,1 - 6,22):
    1. Kýrov edikt a návrat Židov zo zajatia (1,1-11)
    2. Zoznam navrátených zajatcov (2,1-70)
    3. Stavba oltára a základov pre nový chrám (3,1-13)
    4. Opozícia Samaritánov a zastavenie stavebných prác (4,1-24)
    5. Obnovenie stavby chrámu (5,1-17)
    6. Zásah kráľa Dáreia [Daria], dokončenie stavby a posvätenie chrámu (6,1-22).
  2. Návrat Židov pod vedením Ezdráša (7,1 - 10,44):
    1. Poverenie Ezdráša, aby v Jeruzaleme vyučoval ľud Božiemu zákonu (7,1-28)
    2. Zoznam Ezdrášových spoločníkov (8,1-14)
    3. Návrat do Jeruzalema (8,15-36)
    4. Ezdrášova modlitba (9,1-15)
    5. Prepustenie pohanských manželiek (10,1-17)
    6. Zoznam tých, ktorí žili v manželstve s pohankami (10,18-44).

3.2. Kniha Nehemiášova:

  1. Nehemiášova cesta do Jeruzalema (1,1 - 7,73):
    1. Nehemiášova kajúcna modlitba (1,1-11)
    2. Splnomocnenie Nehemiáša vrátiť sa do Jeruzalema (2,1-9)
    3. Rozhodnutie obnoviť mestské múry (2,10-20)
    4. Zoznam staviteľov a rozdelenie prác (3,1-32)
    5. Nepriateľské úklady protivníkov a Nehemiášove bezpečnostné opatrenia (3,33 - 4,17)
    6. Nehemiášove sociálne reformy (5,1-16)
    7. Nástrahy nepriateľov a dokončenie stavby mestských múrov (6,1-19)
    8. Súpis ľudu, ktorý sa vrátil zo zajatia (7,1-73).
  2. Obnova bohoslužieb, pokánie ľudu a obnovenie zmluvy s Bohom (8,1 - 10,39):
    1. Verejné prečítanie Zákona (8,1-12)
    2. Slávenie sviatku Stánkov (8,13-18)
    3. Verejné pokánie a kajúcna modlitba (9,1-37)
    4. Obnovenie zmluvy s Bohom a zmluvné záväzky (10,1-39).
  3. Obnovenie občianskeho a náboženského života (11,1 - 13,31):
    1. Osídlenie Jeruzalema a okolitých krajov (11,1-36)
    2. Zoznam kňazov a levitov (12,1-26)
    3. Posviacka mestských múrov (12,27-47)
    4. Rôzne Nehemiášove reformy a nariadenia (13,1-31).

4. Pôvod kníh

4.1. Kompilačný ráz kníh. Jednou z charakteristických čŕt kníh Ezdráš-Nehemiáš je z literárneho hľadiska častá a nepredvídaná zmena hovoriacich osôb: okrem zvyčajného spôsobu rozprávania udalostí v tretej osobe sú v knihách state v prvej osobe jednotného čísla. Tieto sekcie sa označujú názvom "Ezdrášove pamäti" (Ezd 7,27 - 9,15) a "Nehemiášove pamäti" (1,1 - 2,20; 3,33 - 7,5; 12,31 - 13,31). Zvláštnosťou je aj citovanie úradných perzských dokumentov v hebrejských častiach kníh po hebrejsky (porov. napr. Kýrov edikt v Ezd 1,2-4), kým v naratívnych statiach napísaných po aramejsky sú uvedené v aramejčine (porov. Ezd 4,8 - 6,18; 7,12-26). Okrem toho je v knihách mnoho rozličných údajov z privátnych i úradných hebrejských a perzských prameňov, zoznamy osôb, rodín, miest atď. (najdlhší menoslov osôb sa s malými odchýlkami uvádza dvakrát: v Ezd 2,1-70 a v Neh 7,6-72). To všetko je dokladom toho, že knihy sú výsledkom kompilačného a redakčného procesu. Ich autor-redaktor je neznámy. Biblisti ho označujú menom "kronista" a pokladajú za redaktora celého "kronistického dejepisného diela". Knihy boli napísané pravdepodobne v Jeruzaleme okolo r. 400 pred Kr. alebo trocha neskôr.

4.2. Použité pramene. Autor-redaktor kníh použil ako pramene staré dokumenty rôzneho druhu: rodokmene, zoznamy rodinných príslušníkov, kráľovské nariadenia, administratívnu korešpondenciu, pamäti a pod. Tento materiál neusporiadal vždy podľa chronologického poriadku, ale zaradil ho do naratívnych častí tak, aby s nimi tvoril jednotný literárny celok. Citovanie týchto rozličných dokumentov vysvetľuje aj zriedkavý prípad v biblickom písomníctve, že v Knihe Ezdrášovej sú niektoré state písané v aramejčine (4,8 - 6,18 a 7,12-26), kým ostatok spisu je v hebrejčine. V knihách možno vybadať použitie týchto prameňov:

1. Niektoré úradné dokumenty v hebrejčine (zoznamy, štatistiky atď. ako Ezd 2 a Neh 7; 10,3-30; 11,3-36; 12,1-26) a v aramejčine (diplomatická korešpondencia, úradné dekréty ako Ezd 4,8 - 6,18; 7,12-26).

2. Niektoré Ezdrášove pamäti (Ezd 7 - 10), v ktorých sa uvádzajú state v prvej osobe jednotného čísla ako Ezd 7,27 - 9,15 a v tretej osobe ako Ezd 7,1-10; 10; Neh 8 - 9.

3. Niektoré Nehemiášove pamäti (Neh 1 - 7; 10; 12,27 - 13,31).

Kompiláciou kníh vznikli niektoré problémy, na ktoré ťažko nájsť uspokojivé riešenie. Tak napr. zoznam Židov, ktorí sa vrátili z babylonského zajatia, sa uvádza v Ezd 2 a v Neh 7, čiže v rámci dvoch rozdielnych historických období a situácií. V prvom prípade (Ezd 2) sa podáva zoznam prvej skupiny zajatcov, ktorí sa vrátili do Jeruzalema v r. 538 pred Kr. hneď po vydaní Kýrovho ediktu. V druhom prípade ide o súpis ľudu urobený okolo r. 445, v čase Nehemiášovej činnosti po opätovnom vybudovaní múrov Jeruzalema, teda skoro o sto rokov neskoršie. Tento zoznam pravdepodobne nepatrí ani do jednej zo spomínaných historických situácií, ale skôr do obdobia, keď sa pod vedením Zerubábela [Zorobábela] a Jozueho, ktorí sa uvádzajú na prvom mieste obidvoch menoslovov, kládli základy nového chrámu, teda v rokoch 520-515 pred Kr. Niektoré state sú zjavne mimo kontextu: napr. Ezd 4,6-23, kde sa hovorí o jeruzalemských múroch, ruší rozprávanie o výstavbe chrámu (porov. 4,5 a 4,24) a Nehemiášova apológia v Neh 5,14-18 by lepšie zapadla na koniec jeho prvého pobytu v Jeruzaleme.

5. Historické zarámovanie opísaných udalostí

Rozbor Kníh Ezdráš a Nehemiáš nastoľuje vzhľadom na historické zarámovanie opísaných udalostí dva zložité problémy. Riešenie týchto problémov je sťažené aj tým, že kronista uvádza v Knihách panovníkov bez označenia a rozlíšenia príslušným poradovým číslom. Preto nie je jasné, či výrazom "kráľ Artaxerxes" označuje Artaxerxa I. (465-423 pred Kr.). alebo Artaxerxa II. (404-358 pred Kr.).

5.1. Chronológia Edrášovej a Nehemiášovej činnosti v Jeruzaleme. Chronologický vývoj udalostí by podľa údajov Kníh bol tento: V 7. roku kráľa Artaxerxa I. (porov. Ezd 7,7 n.), t. j. r. 458 pred Kr., sa vrátil Ezdráš z babylonského zajatia do Jeruzalema a urobil tam náboženskú reformu (porov. Ezd 8 - 10). V 20. roku kráľa Artaxerxa I. (porov. Neh 1,1; 2,1), t.j. r. 445, prišiel Nehemiáš prvý raz do Jeruzalema, obnovil mestské múry (porov. Neh 3 - 4; 6) a ostal tam 12 rokov, t.j. do r. 433. V tom čase sa tam zjavuje aj Ezdráš, o ktorom nebolo v predošlých hlavách Nehemiášovej knihy ani zmienky, a verejne prečítal Zákon (porov. Neh 8 - 9). Nakoniec v 32. roku Artaxerxa I. (porov. Neh 13,6), t.j. r. 432, Nehemiáš prišiel druhý raz do Jeruzalema a iba sám tam vykonal rôzne reformy. Z tohto prehľadu vysvitá, že Ezdráš a Nehemiáš pôsobili v Jeruzaleme v tom istom čase, ale nezávisle jeden od druhého, akoby sa ani neboli poznali. To je však nepravdepodobné, lebo obidvaja dostali na svoje poslanie úradné poverenie od kráľa Artaxerxa I. (porov. Ezd 7,11; Neh 2,7 n.).

Na rozriešenie tohto spletitého problému vypracovali biblisti viacero hypotéz, ale ani jedna nedala dosiaľ uspokojivú odpoveď na všetky otázky. Uvádzame z nich dve najznámejšie, ktoré sa zakladajú na predpoklade, že pravdepodobne Nehemiášov pobyt a činnosť časovo predchádzali Ezdrášov príchod do Jeruzalema. O tomto chronologickom poriadku svedčí apokryf Tretia kniha Ezdrášova (z 2. stor. pred Kr.) a nepriamo ho potvrdzujú Elefantinské papyrusy (z 5. stor. pred Kr.). Táto hypotéza by obstála za predpokladu, že posledný redaktor Kníh Ezdráša - Nehemiáša nerozlišoval medzi Artaxerxom I. a II., čo ospravedlňuje snaha kronistu zameniť chronologický poriadok opísaných udalostí, aby vynikla náboženská obnova kňaza Ezdráša pred politickou reformou laika Nehemiáša. Nehemiáš teda pravdepodobne pôsobil v čase panovania Artaxerxa I., kým Ezdráš až za Artaxerxa II.

V tomto zarámovaní udalostí sa chronologické nedôslednosti riešia takto:

1. Podľa názoru mnohých exegétov Nehemiáš prišiel do Jeruzalema r. 445, v 20. roku Artaxerxa I., ostal tam 12 rokov (do r. 433), ale o krátky čas sa tam opäť vrátil. Až vtedy prišiel do Jeruzalema Ezdráš, urobil náboženskú reformu (porov. Ezd 7 - 10) a verejne prečítal Zákon (porov. Neh 8 - 9). Časový údaj "v 7. roku kráľa Artaxerxa" (Ezd 7,7 n.) treba teda chápať "v 7. roku Artaxerxa II.", čiže r. 398, a nie Artaxerxa I., r. 458.

2. Podľa názoru iných biblistov sa časový údaj, podľa ktorého Ezdráš prišiel do Jeruzalema "v 7. roku Artaxerxa", vzťahuje na Artaxerxa I.; ale biblickú osnovu treba čítať "v 37. roku" jeho panovania, čiže r. 428. Podľa tejto chronológie by sa Ezdrášov pobyt a reforma chronologicky zosúladili s Nehemiášovou činnosťou v Jeruzaleme (porov. Neh 8 - 9).

5.2. Prerušenie stavby jeruzalemského chrámu. Stavbu podľa biblického textu prerušil sám kráľ Artaxerxes I. (465-423 pred Kr.) na zákrok Židom nepriateľských obyvateľov Jeruzalema a Júdska (porov. Ezd 4,6-23). Z chronologického hľadiska je však tento zásah kráľa Artaxerxa nemožný, lebo Židia začali znovu stavať už v 2. roku kráľa Dáreia, t. j. r. 520 (porov. Ezd 4,24; Ag 1,15), a stavbu dokončili v 6. roku jeho panovania, čiže okolo r. 515 (porov. Ezd 6,15), kým text Ezd 4,6-23 sa vzťahuje na obdobie vlády Artaxerxa I., čiže asi 50-60 rokov neskoršie. V tomto texte sa pravdepodobne hovorí o dokumentoch, ktorými sa zastavili iné reštauračné práce v Jeruzaleme, teda nie stavba chrámu. Možno, že ide o prerušenie stavby mestských múrov v čase Artaxerxa I.; v tom prípade by bolo pochopiteľnejšie Nehemiášovo poslanie dokončiť prerušenú stavbu za vlády Artaxerxa I. (porov. Neh 1 - 4 a 6) a potvrdzovala by to aj výmena úradných listov v Ezd 4,6-23, v ktorých sa jasne hovorí o znovuvýstavbe mesta a nie chrámu (porov. vv. 12.13.16). Nevedno, ako sa tieto dokumenty dostali na nepravé miesto. Možno to pripísať omylu redaktora Ezdrášovej knihy.

5.3. Historická hodnovernosť kníh. Napriek tomu, že kronista - v úmysle napísať náboženské dejiny Židov v poexilovom období - používal niekedy dosť slobodne dostupné pramene, má Ezdrášova a Nehemiášova kniha veľkú historickú hodnotu. Použité úradné dokumenty sú cenným materiálom, ktorý slúži na poznanie historickej situácie, v akej sa židovský národ nachádzal po návrate z babylonského zajatia do Jeruzalema. Ich priame i nepriame náznaky a zmienky o histórii Blízkeho východu sa vo všeobecnosti zhodujú s údajmi mimobiblického dejepisectva. Správne sú mnohé detailné správy, napr. tolerantná politika a blahovoľné stanovisko perzských kráľov voči náboženstvám podmanených národov, administratívne zriadenie a zvyky kráľovského dvora, vzťahy medzi kráľom a jeho námestníkmi v perzských provinciách, nepriateľský postoj Samaritánov voči Židom v Palestíne a iné. Aj správa o dôležitej úlohe prorokov Aggea a Zachariáša pri znovuvýstavbe chrámu zodpovedá údajom ich prorockých spisov (porov. Ezd 5,1 a Ag 1 - 2; Zach 1 - 8). Súhrn historicko-archeologických údajov vo všeobecnosti potvrdzuje hodnovernosť uvedeného dejepisného materiálu v Knihách Ezdráša a Nehemiáša a zároveň svedčí o tom, že kronista v zásade ostal verný použitým prameňom.

6. Náboženské posolstvo a perspektívy

Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova sú biblické spisy, ktorým kresťania nevenujú veľkú pozornosť, lebo si myslia, že pre dnešného človeka sú takmer bezvýznamné. To je mylný názor. Aj tieto spisy, ako ostatné biblické knihy, podávajú vzácne náboženské posolstvo, i keď z teologického hľadiska neprinášajú nejaké nové zjavené pravdy.

6.1. Boh zmluvy. Teologické pozadie Knihy Ezdrášovej a Nehemiášovej tvorí zmluva s Bohom a národné a osobné povinnosti, ktoré z nej vyplývajú, a sú kľúčom k pochopeniu opísaných udalostí, životných osudov židovského národa a budovateľských snáh jeho vodcov. Zachovávanie zmluvy je garanciou Jahveho ochrany; jej porušenie nevyhnutne prináša primeraný trest tak v živote národa ako jednotlivca. Toto silné náboženské presvedčenie sa jasne prejavuje nielen v krásnej Ezdrášovej modlitbe (porov. Ezd 9,5-15) a v Nehemiášovom kajúcnom vyznaní (porov. Neh 9,5-37), ale dokonca aj v liste perzského kráľa Artaxerxa (porov. Ezd 7,23). Tvrdá skúška babylonského zajatia a nepredvídaný návrat do Jeruzalema boli opätovným dôkazom toho, že Boh zmluvy prozreteľne zasahuje do životných osudov židovského národa. Ten Boh, ktorý kedysi vo vyslobodení Izraela z Egypta zázračným spôsobom prejavil svoju všemohúcnosť, teraz dokázal svoju vernosť zmluve v mimoriadnom návrate Židov z Babylonu (porov. Neh 9). Knihy Ezd - Neh svedčia takmer na každej stránke o tom, že táto skúsenosť priniesla bohaté ovocie. Po babylonskom zajatí sa monoteistická viera Židov posilnila, ich bohopocta sa zvnútornila a zachovávanie Zákona, najmä sobotný odpočinok a odstránenie pohanských manželiek, boli toho markantným dôkazom. Nová existencia Židov v Palestíne sama v sebe ohlasuje všemohúcnosť Jahveho, jeho vernosť, jeho nesmierne milosrdenstvo (porov. Ezd 3,10 n.): Jahve je "náš Boh, veľký, mocný, hrozný Boh, ktorý milostivo zachováva zmluvu" (Neh 9,32).

6.2. Obnovený chrám. Znovupostavenie jeruzalemského chrámu bolo hlavným cieľom návratu z babylonského zajatia a prvou úlohou židovského národa v Jeruzaleme (porov. Ezd 1,2). Boží dom je reálnym a konkrétnym svedectvom o Jahveho prítomnosti uprostred svojho ľudu. Je aj miestom, kde sa konajú bohoslužby. Preto sa v Knihách kladie veľký dôraz na všetko, čo súvisí s kňazmi, levitmi a so všetkými, čo konali službu v chráme (porov. Ezd 2,36-63). Stredobodom kultu je však oltár, ktorý postavili ešte pred stavbou samého chrámu, aby sa mohli čím skôr prinášať Pánovi obety (porov. Ezd 3,1-7). Stavba chrámu sa stretla s veľkým odporom Samaritánov (porov. Ezd 4), ale jeho dokončenie a posvätenie poznačovala veľká radosť, lebo bol viac dielom Božím než ľudským (porov. Ezd 6,22). Jeruzalemský chrám sa stal pre Židov duchovným centrom, v ktorom sa v kritických chvíľach svojich dejín posväcovali, zjednocovali a posilňovali.

6.3. Jeruzalem. Chrám bol neodlučiteľne spojený s Jeruzalemom, svätým mestom pre všetky časy. Tento obraz Jeruzalema vysvetľuje náboženskú horlivosť a národné zanietenie Nehemiáša, ktorý si vyžiadal od perzského kráľa poverenie reštaurovať hlavné židovské mesto a jeho múry a navrátiť mu jeho dôležitú funkciu v náboženskom živote židovského národa (porov. Neh 2 - 6). Pre Nehemiáša to bolo hlboko náboženské poslanie, na ktoré ho povolal sám Boh a zaručil mu úspešné dokončenie diela. Jeho zákroky a nariadenia o presídlení čiastky vidieckeho obyvateľstva do Jeruzalema (porov. Neh 11) alebo o zachovávaní soboty nežidovskými obchodníkmi (porov. Neh 13,15-22) svedčia o tom, že Jeruzalem mal byť svätým mestom, ktoré malo nadviazať na minulé dejiny, prerušené jeho zničením a babylonským zajatím.

6.4. Boží ľud. Chrám a Jeruzalem majú však autentický význam iba preto, lebo v ňom žije židovské spoločenstvo, ktoré tvorí Boží ľud. Toto spoločenstvo, roztratené v babylonskom zajatí, bolo treba obnoviť na pravom základe, ktorým je zachovávanie Zákona. Tu sa javí v pravom svetle potreba a význam Ezdrášovej a Nehemiášovej reformy. Židovský národ už nemá štátnu nezávislosť, ale dôvod jeho existencie a jeho národnej identity je v tom, že tvorí náboženské spoločenstvo, ktoré spája staré tradície s jeho terajšou situáciou. Reformu bolo treba vykonať predovšetkým v oblasti bohoslužby. Slávnostné čítanie a vysvetľovanie Zákona zhromaždenému ľudu (porov. Neh 8) predstavuje hlavné prvky neskoršej synagogálnej liturgie. Zákon je základom judaizmu a ostane ním po všetky časy.

Vo svetle zachovávania Božieho zákona možno chápať aj niektoré tvrdé zákroky dvoch reformátorov, že vyžadovali od ľudu, aby rešpektoval príkazy o sviatkoch, o sobote, o obetách, o desiatkoch (porov. Neh 10; 12; 13,1-22) a o manželstvách s cudzinkami (porov. Ezd 10; Neh 13,23-29). Vernosť Zákonu bola aj hlavnou pohnútkou, že Nehemiáš mohol slovom a príkladom vyriešiť problémy sociálneho rázu, ktoré vznikali z utláčania chudobných a z úžerníctva boháčov (porov. Neh 5). Treba však pripomenúť, že Ezdráš a Nehemiáš sa ani napriek týmto zákrokom nestali obeťou legalizmu, ktorého dôsledkom bývajú falošné postoje a nesprávne konanie. Zákon bol vždy zákonom živého Boha, ktorý hovorí a koná a na ktorého sa ľud môže vždy úprimným kultom a modlitbou obrátiť. Týchto dvoch mužov možno vidieť, ako každú chvíľu v modlitbe prosia Boha o radu, o pomoc a o ochranu (porov. Ezd 3,11; 6,21 n.; 7,27 n.; Neh 1,4-11; 4,4 n.; 5,19 atď.). Dve veľké modlitby uchované v Ezd 9 a Neh 9 tvoria pravdepodobne liturgické prvky židovského kultu (ľútosť, vyznanie hriechov, prosba o odpustenie, spomienka na dejiny národa a na jeho neveru v minulosti, prejav dôvery v Izraelovho Boha atď.) a možno v nich nájsť zásady špirituality kajúcnosti. Tieto texty sú okrem toho svedectvom, že hlásanie predexilových prorokov prinieslo žiadúce ovocie a priviedlo ľud k poníženosti a viere Bohu, ktorý odpúšťa.

Nakoniec treba spomenúť vyhranene negatívny postoj reformátorov voči príliš zmäkčilému a voľnému chápaniu náboženského života, ktoré v praxi pripúšťalo kompromisy s pohanstvom. Prísne zákroky proti manželstvám s pohanmi a zásadné odmietnutie spolupráce spohančeného obyvateľstva Palestíny na stavbe chrámu (porov. Ezd 4; Neh 2,19 n.; 4; 6 atď.) sú toho dôkazom. Možno tu vidieť už prvé náznaky nepriateľstva medzi Židmi a Samaritánmi, ktoré sa vyostrilo v nasledujúcom období (vari okolo r. 328) a ktoré viedlo ku konečnej náboženskej schizme.