Encyklika Leva XIII. Rerum novarum priniesla medzi kresťanskými robotníkmi, vo farnostiach i v teologických kruhoch veľkú úľavu. Jej prínos sa však prejavil nielen na cirkevnom, ale taktiež politickom (osobitne v oblasti sociálnej legislatívy) a odborárskom poli, takže navzdory predpokladom sa práve v tých najpriemyselnejších krajinách výrazne oslabil vplyv marxistického robotníckeho hnutia a kresťanské hodnoty sa niekde viac, inde menej implementovali do zákonníkov práce i do politických programov viacerých „ľudových“ strán.

Postupom času najprv spontánne a neskôr celkom zámerne začali vznikať iniciatívy, ktoré pri výročí tohto veľkého dokumentu pripomínali jeho posolstvo a poukazovali na rezervy, ktoré ešte ostávali v jeho aplikovaní.

Podobné pohnútky priviedli aj pápeža Pia XI. k myšlienke uctiť si okrúhle výročie vydania tejto magny charty, „na ktorej musí ako na svojom základe stavať každá kresťanská činnosť na sociálnom poli“ (QA 39), a presne po štyridsiatich rokoch vydal ďalší významný sociálny dokument Cirkvi, ktorý však bol oveľa viac než len uctením si onoho predošlého dokumentu.

Pius XI. si bol dobre vedomý, že zároveň s vďačným poukázaním na blahodarné účinky encykliky Rerum novarum je potrebné poukázať na to, čo dosiaľ nebolo uskutočnené, a najmä naznačiť cesty riešenia problematiky, ktorá z „robotníckej otázky“ sa medzitým už stala „sociálnou otázkou“ a zasiahla celú spoločnosť.

Už podnadpis encykliky „o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia“ dáva tušiť, že hlavná rezerva v aplikácii predošlého dokumentu je práve v akceptovaní toho jej najdôležitejšieho posolstva, totiž nevyhnutnosti vrátiť sa k evanjeliu a spoločenské vzťahy obrodiť v morálnej rovine.

Je zaujímavé všimnúť si, že tieto myšlienky sprevádzajú všetky nasledujúce „výročné“ dokumenty cirkevného Magistéria ako určitý leitmotív: Lev XIII. veľmi presne identifikoval problémy, mnoho sa i uskutočnilo, nie však to najpodstatnejšie – preto sa problémy vyostrili, rozšírili či prehĺbili a je potrebné opäť sa k veci vyjadriť a pripomenúť nevyhnutnosť obrody spoločnosti v duchu evanjelia.

Z aktualizácie sociálnej problematiky v tomto dokumente stojí za osobitné povšimnutie ostrá kritika kapitalizmu, ktorý sa stal nadnárodným finančným imperializmom a takto stratil kontakt s požiadavkou služby všeobecnému dobru, konštitutívne vpísanej v prirodzenom práve na súkromné vlastníctvo. Pius XI. však neprijíma šíriaci sa názor, že po hospodárskej kríze je potrebné dožadovať sa silnejšieho štátu, ktorý by v ekonomike i spoločnosti „urobil poriadok“. Naopak, varuje pred takouto spoločenskou objednávkou a pri myšlienke reformy ustanovizní formuluje mimoriadne závažný princíp subsidiarity ako nevyhnutný predpoklad spolupôsobenia organizačne vyšších a nižších spoločenstiev v duchu rešpektovania kompetencie a zodpovednosti za ňu, ako i nutnosti napomáhať svojpomoc, pokým nižšie spoločenstvá nie sú schopné svoje kompetencie uskutočniť. Treba podčiarknuť, že tento princíp sa neskôr uplatnil (hoci nie vždy pod týmto názvom) pri formulovaní zásad všetkých demokratických štátnych zriadení a i súčasná Európska únia práve na ňom – aspoň vo svojich dokumentoch – stavia vzťah s členskými štátmi.

Napriek vyššie uvedenému encyklika nemôže obísť konfrontáciu so socializmom, aj keď sa už kladie v iných termínoch ako za čias Leva XIII. Pius XI. jasne identifikuje určitý rozkol v socializme na radikálny a umiernený prúd. Odmietavo sa stavia k tomu, aby si onen umiernený socializmus nárokoval monopol na starostlivosť o „sociálnu agendu“ a varuje pred kompromismi s takýmito skrytými formami neakceptovateľnej ideológie.

V závere sa vracia k základnej téze sociálnej náuky Cirkvi, totiž k jej teologickému východisku, motivácii i cieľu, keď pripomína potrebu autentickej kresťanskej lásky spojenej so spravodlivosťou na skutočne trvácne riešenie sociálnych problémov človeka a spoločnosti.

Ctihodným bratom a milým synom pozdrav a apoštolské požehnanie!