1. Marek. Týmto menom sa v Novom zákone označuje Ján Marek (porov. Sk 12, 12.25; 15, 37). Bol synom zámožnej vdovy Márie, u ktorej sa zhromažďovalo prvé jeruzalemské kresťanské spoločenstvo, a bratancom levitu Barnabáša (porov. Kol 4, 10). Jeho prvé meno Ján sa používa zriedka (porov. Sk 13, 5.13), kým jeho prímenie Marek sa vyskytuje bežne (porov. Sk 15, 39; Flm 24; 2 Tim 4, 11; 1 Pt 5, 13). Barnabáš a Pavol ho vzali so sebou z Jeruzalema do Antiochie (porov. Sk 12, 25) a odtiaľ na prvú misijnú cestu (porov. Sk 13, 5); z nej sa však predčasne vrátil do Jeruzalema (porov. Sk 13, 13) a tým načas stratil Pavlovu dôveru (porov. Sk 15, 37.39). Potom sprevádzal Barnabáša na ostrov Cyprus. Neskôr však bol Marek po boku uväzneného Pavla (porov. Kol 4, 10; Flm 24) a potom ako pomocník apoštola Petra v Ríme, ktorý ho nazýva svojím duchovným synom (porov. 1 Pt 5, 13). Počas druhého Pavlovho väznenia Marek nebol v Ríme, ale niekde inde spolu s Timotejom (porov. 2 Tim 4, 11). Euzébiov údaj, podľa ktorého bol Marek biskupom v Alexandrii a tam vraj zomrel mučeníckou smrťou, je neskoršieho pôvodu a historicky je veľmi nepravdepodobný (Klement Alexandrijský a Origenes sa o tom nezmieňujú).
2. Pôvod evanjelia. Podľa starokresťanskej tradície Marek napísal v Ríme evanjelium, v ktorom vraj podal svedectvo a kázanie apoštola Petra; porov. správu hierapolského biskupa Papiáša (asi r. 75-150), Antimarcionovského prológu (r. 160-180), Justína (asi r. 100-165), Ireneja (asi r. 130-202), Klementa Alexandrijského (asi r. 150-215), Euzébia (asi r. 263-340) a iných. Markovo evanjelium je nastaršie a prvé z kánonických evanjelií. Bolo základným prameňom, z ktorého čerpali autori Matúšovho a Lukášovho evanjelia. Nepoužili iba texty Mk 4, 26-29 a 8, 22-26. Pri redakcii svojho evanjelia Marek si poslúžil už tradíciou utvoreným materiálom o Ježišovi a spracoval ho v takmer biograficko-chronologickom a zemepisnom rámci svojho posolstva. Chcel ukázať, že Ježiš je Mesiáš (porov. 8,27-30; 16,61n.), Syn Boží (porov. 1, 1.11; 9,7; 3,11; 5,7; 15,39;), »Syn človeka« (porov. 2, 10.28; 8, 31.38; 9, 9.12.31; 10, 33; 13, 26; 14, 21.41.62) a že svojimi zázrakmi dokázal svoju božskú moc (porov. 2, 1-12; 4, 35-41; 5, 1-20; 5, 1-20.21-43; 6, 30-56).
3. Obsah a rozdelenie. Z chronologického a zemepisného hľadiska možno Markovo evanjelium rozdeliť na tri hlavné časti:
Úvod (1, 1-13).
Správa o prázdnom hrobe a veľkonočnom posolstve (16, 1-8).
(Záver Markovho evanjelia 19, 9-20).
4. Charakteristické črty Markovho evanjelia. Z literárneho hľadiska sa Markovo evanjelium vyznačuje jednoduchým, názorným štýlom, rečou oplývajúcou semitizmami a latinizmami a jednoduchou vetnou skladbou. Prevláda v ňom parataxa (jednoduché vety sa uvádzajú zväčša spojkami »a«, »i«, »a potom« atď.) a dáva sa prednosť priamej reči. Marek často používa historický prézent (asi 150-krát), jednotlivé udalosti uvádza príslovkami času (napr. »hneď«, »len čo«, »tu« a pod.), pri ich opisovaní si všíma podrobnosti a zobrazuje ich živo a názorne. Marek viac ako ostatní evanjelisti opisuje city a dojmy konajúcich osôb, ba aj samého Ježiša (porov. 1, 41: „zľutoval sa nad ním“; 1, 43: „prísne mu pohrozil“; 3, 5: „s hnevom si ich premeral“; 7, 34: „vzdychol“; 10, 14: „namrzený im povedal“; 10, 21: „s láskou naňho pozrel“; 10, 16: „objímal deti“ atď.) a podčiarkuje Ježišovu ľudskú stránku (porov. 2, 16: je hladný a smädný; 4, 38: je unavený a spí; 14, 34: opanuje ho strach pred smrťou; 15, 37: zomiera s výkrikom atď.). Marek venuje osobitnú pozornosť Petrovi (porov. 1, 16 n. 36; 8, 29; 16, 7), i keď spomína jeho chyby (porov. 8, 33; 9, 5; 14, 30.37.66-71), čo by potvrdzovalo prvokresťanskú tradíciu, podľa ktorej evanjelista podáva svedectvo a kázanie apoštola Petra.
Z obsahovej stránky sa Markovo evanjelium vyznačuje tým, že v ňom prevládajú Ježišove činy, kým jeho reči ustupujú do úzadia (uvádzajú sa iba dve reči: podobenstvá o Božom kráľovstve (4, 1-34) a eschatologická reč (13, 1-37); chýba reč na vrchu, prípadne na rovine); o to početnejšie sú spory so židovskými vodcami: päť polemických rečí v Galilei (2, 1 – 3, 6) a päť v Jeruzaleme (11, 27 – 13, 37). Podľa náznakov v eschatologickej reči (porov. 13, 2.9.14.28) redakcia spisu patrí do obdobia pádu Jeruzalema, teda okolo r. 70 po Kr.
5. Teologický význam evanjelia. Markovo evanjelium svojím opisom Ježišovho účinkovania a osudu hlása, že Boh skrze Ježiša zjavil svoju vôľu spasiť všetkých ľudí. Ježišovým vystúpením nastal čas spásy (1, 14). Ježiš víťazí nad zlom a nad vládou satana (porov. 1, 21-28; 1, 34; 5, 1-20; 9, 14-27), odpúšťa hriechy (2, 1-12), ohlasuje Božiu vôľu (7, 1-23; 12, 28-34) a buduje Božie kráľovstvo (hl. 4). Kedže sa Božia moc prejavuje v Ježišovi ako v človeku, nielen Židia, ale ani jeho učeníci ho nechápu (porov. 6, 4-6; 8, 14-21; 14, 26-42). Sám Ježiš často prikazuje uzdraveným, aby nehovorili iným, že je Mesiášom (porov. 8, 30; 9,9; tzv. mesiášske tajomstvo). Od svojich poslucháčov však vyžaduje bezpodmienečnú vieru (5, 36; 9, 19-24; 11, 22-25) a od svojich nasledovníkov nezištnosť, ochotu slúžiť a odvahu trpieť (porov. 8, 31-33; 9, 42-48; 10, 17-27.41-45). Ohlasovanie Krista má v Markovom evanjeliu také ústredné a významné miesto, že v ňom chýba čo i len zmienka o Ježišových predkoch, o jeho narodení a detstve. Táto misionárska tendencia sa prejavuje aj v štruktúre evanjelia: Ježišova činnosť sa začína v »pohanskej Galilei« (porov. Iz 8, 23 n. = Mt 4, 14-16), jeho cesta na kríž sa predstavuje aj ako cesta k pohanom, ktorých pod krížom zastupuje stotník svojím vyznaním viery: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (porov. 15, 39).
Cieľom Markovho evanjelia je posilniť a povzbudiť vo viere kresťanov z pohanstva, aby ostali aj v prenasledovaní verní Kristovi. S ohľadom na nežidovských čitateľov evanjelista vysvetľuje židovské zvyky (porov. 7, 3 n; 14, 12; 15, 42) a prekladá aramejské slová (porov. 3, 17; 5, 41; 7, 11.34; 14, 36; 15, 22.34).