1.1. Zachariášova osoba. Zachariáš (hebr. Zekarjáh = »Jahve sa rozpamätal«) bol Berekiášov [Barachiášov] syn a Idóv (Adov) vnuk (porov. 1,1; Ezd 5,1; 6,14). Pochádzal pravdepodobne z kňazského rodu (porov. Neh 12,16), o čom svedčí aj jeho veľký záujem o chrám a kult, riešenie otázky zachovávania pôstu (porov. 7,1-3; 8,18-19) a jeho starosť o čistotu a svätosť Božej krajiny (porov. 2,16; 5,1-4; 5,5-11). Bol súčasníkom proroka Aggea a zaslúžil sa o znovuvýstavbu jeruzalemského chrámu (porov. 1,16; 4,9; 6,12-15).
1.2. Účinkovanie proroka. Zachariáš vystúpil v úlohe proroka o dva mesiace neskôr ako Aggeus (porov. Ag 1,1; 2,10.20), ale pôsobil o dva roky dlhšie, čiže v r. 520-518 pred Kr. (porov. Zach 1,1 a 7,1). Svojimi prorockými rečami sa pričinil nielen o stavbu chrámu, ale horlivo pracoval aj na vnútornej obnove ľudu, ktorá mala byť prípravou na znovunastolenie Jahveho vlády nad Judeou prostredníctvom sľúbeného a očakávaného mesiášskeho panovníka.
2.1. Vznik knihy. Kniha proroka Zachariáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako predposledný spis medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi. Biblisti sa všeobecne zhodujú v tom, že spis v dnešnej podobe nepochádza od toho istého autora a jeho časti nevznikli v tom istom období. Svedčia o tom výrazné štylistické, literárne a obsahové odlišnosti, ako aj iné historické pozadie a zameranie proroctiev v dvoch hlavných častiach knihy.
Prvá časť (hl. 1 – 8) pochádza určite od proroka Zachariáša. V druhej časti (hl. 9 – 14) sa proroctvá uvádzajú pod osobitným nadpisom (porov. 9,1; 12,1: „Výrok. Slovo Pánovo…“). Historická situácia je rozdielna: už sa nespomínajú problémy so stavbou chrámu a s obnovou židovského spoločenstva, ba ani mesiášske očakávanie, ktoré bolo úzko späté so stavbou chrámu a s osobou Zorobábela. Iba neurčito sa označuje mesiášova osoba: chudobný kráľ-mesiáš (porov. 9,9-10), zavrhnutý dobrý pastier (porov. 11,4-14) a záhadný „prebodnutý“ [muž] (porov. 12,1 – 13,1). A nespomína sa ani jedna osobnosť, ktorá vystupuje v prvej časti. Zajatci, o ktorých sa často hovorí (porov. napr. 9,11-12; 10,8-11), už nie sú tí, čo boli v babylonskom zajatí, ale Židia v diaspóre vo všeobecnosti. Veľa je aj literárnych odlišností. Videnia a krátke prorocké výroky, ktorými sa Zachariáš obracal na Zorobábela, na Jozueho a na ľud, nahrádzajú v druhej časti dlhšie texty epického rázu. Prorok Zachariáš, ktorý predtým hovoril, už sa menom vôbec nespomína, a neuvádzajú sa ani časové údaje na začiatku proroctiev ako prv.
Na základe týchto rozdielov biblická kritika označuje druhú časť knihy názvom Deutero-Zachariáš. Niektorí biblisti dokonca pokladajú túto časť za dielo dvoch rozdielnych anonymných autorov a označujú ich Deutero-Zachariáš (hl. 9 – 11) a Trito-Zachariáš (hl. 12 – 14). Podľa mienky kritikov bol anonymný prorocký spis Deutero-Zachariáš (značka DtZach), ktorého ústrednou témou je vznik a vývin mesiášskeho kráľovstva, pridaný ku knihe proroka Zachariáša v 4. stor. pred Kr. ako jej 9. – 11. hlava. Trito-Zachariáš (značka TrZach) bol približne v tom istom čase pridaný ku knihe Zachariášovho proroctva ako jej 12. – 14. hlava. Témou spisu je eschatologický boj pohanských národov proti Judei a Jeruzalemu a očistenie Božieho ľudu od hriechov prv, ako bude ustanovené Božie kráľovstvo.
2.2. Rozdelenie. Na základe spomenutých literárnych, obsahových a historických rozdielov možno teda knihu v jej dnešnej podobe rozdeliť na dve hlavné časti:
3.1. Prvá časť. Kompozičný rozvrh ôsmich symbolických videní tvorí logický a organický celok. Prvé tri videnia (jazdci, remeselníci a muž s meradlom) predstavujú prípravné fázy duchovnej obnovy ľudu. Dve stredné videnia (oblek veľkňaza Jozueho a svietnik medzi olivami) naznačujú vládu nového spoločenstva. Posledné tri videnia (zvitok, žena v éfe a štyri vozy) pripomínajú podmienky definitívnej obnovy. Treba však povedať, že štvrté videnie (veľkňaz Jozue) má osobitné literárne a teologické znaky, lebo kladie zvláštny dôraz na kňazstvo, kým v piatom videní (dvaja pomazaní muži) sú svetská a duchovná správa na tej istej úrovni. Zbierku týchto ôsmich videní zaradili prorokovi učeníci medzi jeho prorocké reči (pozri 1,1-6; 7,4-14) a budúce prisľúbenia (pozri 8,1-17 a 8,20-23) a pridali k nim úvodné slová o pôste, ktorý Židia držali v spomienkový deň na katastrofu r. 587/6 (pozri 7,1-3 a 8,18-19).
3.2. Druhá časť. Prorok oznamuje »na spôsob spravodajskej služby« definitívny Boží zásah. Podrobené a očistené susedné národy sa stanú časťou veriaceho spoločenstva (porov. 9,1-8). Hneď nato sa zjaví mesiáš, knieža pokoja, ktorý založí ideálne kráľovstvo (porov. 9,9-10). Po veľkých bojoch sa všetci roztratení zovšadiaľ zhromaždia na jedno miesto (porov. 9,11-17 a 10,3 – 11,3). Po tejto príprave chce mesiáš v podobe pastiera uskutočniť svoj plán znázornený dvoma palicami, ktorým dal meno »Vľúdnosť« a »Puto«. Ale náboženská zloba pastierov a ich stáda je taká veľká, že sa jeho pokus nevydaril: dobrého pastiera zavrhnú a na jeho miesto príde hlúpy pastier, ktorý vedie stádo do záhuby (porov. 11,4-17).
Ale keď sa už zdá všetko stratené, obeta istého »prebodnutého« prinesie spásu: ľud, oslobodený od vonkajších nepriateľov, dostane nového ducha (porov. 12,1 – 13,1), očistí sa a obnoví zmluvu s Pánom (porov. 13,2-9). Vtedy sa spása rozšíri na celý svet a všetky národy budú spolu s Izraelom vyznávať Pánovu kráľovskú hodnosť a božskú moc (porov. 14,1-21).
4.1. Božie zásahy do ľudských dejín. V Zachariášovom proroctve badáme vývoj v spôsobe, akým sa opisujú Božie zásahy do životných osudov jeho ľudu. Veľkým predexilovým prorokom Boh oznamoval svoju vôľu priamo slovom, či vo videní a zjavoval sa ako svätý a všetko prevyšujúci Pán, ktorý však riadi beh dejín a zasahuje priamo do ľudských osudov. V Zachariášovom proroctve sa Boh akosi dištancuje od pozemského diania. I keď mu dáva videnia, on nie je v nich osobne prítomný, a svoje úmysly mu oznamuje prostredníctvom anjela. Aj Božie plány sa realizujú rôznymi spôsobmi (prostredníctvom anjelov, jazdcov atď.). Zrejme tu však nejde len o úsilie zduchovniť predstavu o Bohu, ale chce sa vyjadriť existenciálna skúsenosť o akejsi Božej vzdialenosti alebo neprítomnosti. Skúška babylonského zajatia, veľké ťažkosti ľudu po návrate do vlasti (chudoba, sklamanie, zdanlivo beznádejná situácia, krušné výhľady do budúcnosti a pod.) prirodzene privádzali k pochybnostiam: „Azda Boh na nás zabudol, alebo mu na nás už nezáleží?“ Boh odpovedá na tieto trápne otázky ľudu cez svojich prostredníkov, ktorí svedčia o stálej Božej dobrote a riadení ľudských osudov v dejinách spásy.
4.2. Proroctvo nádeje. V tomto životnom kontexte je Zachariáš prorokom nádeje. Ľudu, ktorý sa mohol pre hmotné ťažkosti a sklamania znechutiť, alebo oddať sa pasívnej rezignácii, prorok vlieva do duše nádej na príchod mesiášskeho kráľa a chuť do činnosti. Znovuvýstavba chrámu, náboženská a kultová obnova sú konkrétnym prostriedkom na dosiahnutie blízkej spásy. A zároveň je aj cenou, ktorú musí každý osobne zaplatiť za nástup mesiášskych čias, ktorých znamením je už symbolický úkon korunovania veľkňaza (porov. 6,9-14; pozri aj 3,1-10). List Hebrejom učí, že táto nádej sa splnila v Ježišovi Kristovi (porov. 3,1-6).
V druhej časti Knihy proroka Zachariáša je hlavnou témou budúce obdobie mesiášskej spásy. Podávajú sa v nej dva komplementárne pojmy mesianizmu a mesiáša.
5.1. Mesianizmus bez mesiáša. Tento mesiášsky ideál sa predstavuje v statiach: 9,1-8; 9,11-17; 10,3 – 11,3 a 14. Veľmi sa podobá ideám opísaným v tzv. Izaiášovej apokalypse (porov. Iz 24 – 27). Celé dielo spásy uskutoční sám Pán, ktorý bude vládnuť nad svojím ľudom a nad všetkými národmi v novom Izraeli a v Jeruzaleme. Cudzie národy sa však musia podrobiť všetkým požiadavkám zákona, najmä rituálnym predpisom (porov. 9,7) a kultovým úkonom (porov. 14,16-19). Je to veľkorysý, ale trochu obmedzený mesiášsky výhľad, lebo cudzinci môžu mať účasť na spáse iba v lone židovského spoločenstva.
5.2. Mesiášova postava. V iných textoch proroctva sa budúca spása predstavuje ako dielo istej osoby, ktorá sa uvádza v trojakej podobe s typickými črtami: kráľ-mesiáš, dobrý pastier a »prebodnutý«.
Kráľ-mesiáš (porov. 9,9-10). Táto mesiášska postava pripomína z jednej strany kráľa, ako bol Dávid a Šalamún, z druhej strany predstavuje chudobného a spravodlivého mesiáša ako ho nachádzame v ohlasovaní prorokov. Je to mesiáš, ktorý zodpovedá náboženským ideálom »chudobných Jahveho« (porov. Sof 2,3; 3,11-13; Iz 49,13; 57,15; 61,1-2; pozri aj Ž 22,27; 69,33-34).
Dobrý pastier (porov. 11,4-17 a 13,7-9). Hoci táto postava nemá v Deutero-Zachariášovi výraznú osobnú charakteristiku, v mnohom sa podobá pastierovi, ktorým je sám Jahve v Ezechielovom proroctve (porov. 34,11-22.31). Osoba dobrého pastiera už upriamuje pozornosť na »prebodnutého«, lebo je zavrhnutým, predaným a odstráneným pastierom, ktorý svojou obetou (porov. 13,7) prispieva k obnoveniu zmluvy (porov. 13,9).
»Prebodnutý« (porov. 12,9-14). Táto postava pripomína trpiaceho Pánovho služobníka v Izaiášovom proroctve (porov. hl. 53), i keď používa inú terminológiu. Napríklad tak, ako v prípade služobníka, aj obeta »prebodnutého« bude prameňom očistenia od hriechu (porov. 13,1). Že má blízko k pojmu kráľa-mesiáša vidno aj z častých narážok na Dávida a jeho potomstvo (porov. 12,7-8.10.12; 13,1), ale mesiášska sláva ustupuje do pozadia a v diele spásy sa vyzdvihuje úloha trpiaceho, uponíženého Mesiáša.
Deutero-Zachariášovo posolstvo o budúcom mesiášovi našlo veľký ohlas v intertestamentárnej literatúre a v Novom zákone. Evanjeliá aplikujú viaceré výroky Zachariášovho proroctva na Ježiša Krista a na jeho utrpenie (porov. napr. Mt 21,4-5 a Jn 12,15 = Zach 9,9; Mk 14,27 a Mt 26,31 = Zach 13,7; Jn 19,37 = Zach 12,10; pozri aj Mt 27,9-10 a Zach 11,12-13).