Úvod do Knihy Jozue

1. Názov, obsah a Jozue v biblickej tradícii

1.1. Názov. Kniha Jozue je starozákonný spis nazvaný podľa Jozueho, ktorý sa po Mojžišovej smrti stal vodcom Izraela. V hebrejskej Biblii sa uvádza ako prvá kniha z tzv. "skorších prorokov", ku ktorým patrí aj Kniha sudcov, Prvá a Druhá kniha Samuelova a Prvá a Druhá kniha kráľov. Jej hebrejský názov je Jehóšua.

1.2. Obsah. Obsahom knihy je epické rozprávanie o dobytí a rozdelení Kanaánu izraelskými kmeňmi, čo sa pripisuje Jozuemu tak, ako sa všetky zákony pripisujú Mojžišovi. To je však - ako o tom svedčia viaceré state Knihy Jozue a prvá hlava Knihy sudcov - idealizované chápanie udalostí so zámerom pripísať zásluhu dobytia zasľúbenej zeme mimoriadnym vojvodcovským schopnostiam a vojenským úspechom Jozueho. V skutočnosti sa však zdôrazňuje fakt, že koniec koncov všetko bolo dielom Jahveho: "… lebo Pán, Izraelov Boh, bojoval za Izrael" (Joz 10,42).

Zaujatie Kanaánu sa schematicky znázorňuje ako výsledok troch úspešných vojenských výprav: dobytia Jericha a mesta Aj [Hai] vo vrchovatom kraji stredného Kanaánu, potom víťazstva na juhu a konečne vojenského ťaženia na severe, ktoré sa skončilo pádom Chazóru [Asoru]. Izraelským kmeňom sa však nepodarilo dobyť silne opevnené mestá (Megiddo atď.); "vysvetlenie" tejto skutočnosti sa uvádza v Sdc 2,21-23; 3,2.

1.3. Jozue v biblickej tradícii:

1.3.1. Jozue (hebr. = "Jahve je spása"), Nunov syn z Efraimovho kmeňa, pôvodne sa menoval Hóšea [Osé] (hebr. = "Jahve zachránil, pomohol"; porov. Nm 13,8; Joz 19,49.51), ale podľa biblickej tradície Mojžiš mu dal meno Jozue (porov. Nm 13,16), pod ktorým sa uvádza už v Ex 17,9-14; 24,13; 32,17; 33,11. V Biblii sa zmenou mena vždy naznačuje, že patričná osoba má zohrať významnú rolu v dejinách spásy (porov. napr. Gn 17,5; Jn 1,42).

V Pentateuchu je Jozue Mojžišovým služobníkom a dôverníkom: Mojžiš si ho vzal za spoločníka, keď vystupoval na Boží vrch (porov. Ex 24,13), poveril ho dozorom nad stánkom zjavenia (porov. Ex 33,11) a vedením vojny proti Amalekitom (porov. Ex 17,8-16). Jozue s Kalebom viedli vyzvedačov preskúmať krajinu Kanaán a po svojom návrate boli jediní, ktorí sa usilovali upokojiť vzburu nastrašeného ľudu proti Mojžišovi a Áronovi uisťovaním o Jahveho ochrane (porov. Nm 14,6-9.38). Z Jahveho rozkazu Mojžiš slávnostným obradom ustanovil Jozueho za svojho nástupcu a za vodcu Izraela (porov. Nm 27,15-23; Dt 31,7 n.). Jozue dostal potom uistenie, že vovedie len potomkov bezbožného ľudu do zasľúbenej zeme (porov. Dt 1,38). On bol nakoniec svedkom posledných chvíľ Mojžišovho života a prevzal po ňom úplné vedenie Izraela na Moabských stepiach naproti Jerichu: "Nunov syn Jozue sa ukázal plný ducha múdrosti - veď Mojžiš naň vložil ruku -, Izrael ho počúval a robil tak, ako Mojžišovi prikázal Pán" (Dt 34,9). Jozue zomrel vo veku stodesiatich rokov a pochovali ho v Timnat-Serachu [Tamnatsare] na Efraimskom pohorí (porov. Joz 24,29 n.), t. j. na území, ktoré dostal ako údel pri deľbe krajiny (porov. Joz 19,49-51).

1.3.2. Opatrnosť, silná vôľa a odvaha boli prirodzené vlastnosti, ktorými sa Jozue najviac preslávil ako vodca Izraela. Jeho dôležité poslanie v dejinách vyvoleného národa hneď na začiatku knihy potvrdzujú povzbudzujúce slová Jahveho, ktoré svedčia o jeho mimoriadnej priazni voči Jozuemu: "Môj služobník Mojžiš je mŕtvy. Preto teraz vstaň a prejdi cez tento Jordán… Ako som bol s Mojžišom, tak budem aj s tebou. Nenechám ťa bez pomoci, ani ťa neopustím. Buď silný a udatný! Lebo ty máš odovzdať tomuto ľudu…" (Joz 1,2.5 n.). Na dôkaz toho, s akým obdivom sa Jozue, jeho osobnosť a dielo stále stretávali v tradícii judaizmu, stačí citovať slová Knihy Sirachovcovej: "Hrdinom v boji bol Jozue, syn Nunov, Mojžišov nástupca v prorockom úrade. On sa preslávil tým, čo znamená jeho meno: bol veľkým záchrancom jeho vyvolených, porazil nepriateľov, ktorí povstali proti nemu, aby zaujal dedičstvo pre Izrael…" (46,1 n.)

1.3.3. Poslanie a význam Jozueho v dejinách Izraela potvrdené slovami, ktorými ho Jahve opätovne uisťuje, že bude s ním tak, ako bol s Mojžišom (porov. 1,5; 3,7; 4,14), sú v knihe zvýraznené udalosťami, ktorými sa chce dokázať, že v Jozueho živote bolo veľa skutkov a podujatí, ktoré sú verným zopakovaním Mojžišových významných činov. Podľa poriadku udalostí opísaných v Knihe Jozue najdôležitejšie paralely sú tieto:

1. Mojžiš posiela z púšte vyzvedačov do Kanaánu (porov. Nm 13,1-34; Dt 1,19-46); Jozue vysiela zo Zajordánska vyzvedačov do Jericha (porov. Joz 2,1-24).

2. Pod Mojžišovým vedením Izraeliti prešli cez Červené more ako po suchej zemi (porov. Ex 14,21 n.); takisto pod Jozueho vedením ľud prešiel po suchej zemi cez Jordán (porov. Joz 3,14-17).

3. Pred východom z Egypta Izraeliti slávili Paschu (porov. Ex 12,21-28); Jozue s ľudom slávili Paschu po vstupe do Kanaánu (porov. Joz 5,10-12).

4. Mojžiš, ktorý mal vyslobodiť Izraelitov, počul počas Božieho zjavenia na púšti z horiaceho kríku: "Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá!" (Ex 3,5); tie isté slová povedal vodca Pánovho vojska Jozuemu, keď sa zjavil pred obsadením Kanaánu (porov. Joz 5,15).

5. Jozue poslal po vstupe do Kanaánu vyzvedačov do Aja [Haja] (porov. Joz 7,2 n.) tak, ako Mojžiš bol vyslal vyzvedačov do Zajordánska (porov. Nm 21,32).

6. Keď mal Mojžiš zdvihnuté ruky, v ktorých držal "Božiu palicu", Izraeliti víťazili v boji proti Amalekitom (porov. Ex 17,8-13); podobne aj keď Jozue držal vo zdvihnutej ruke oštep proti mestu Aj, Izraeliti zvíťazili nad jeho obyvateľmi (porov. Joz 8,18-26).

7. Pred svojou smrťou tak Mojžiš (porov. Dt 31,1 - 34,12) ako aj Jozue (porov. Joz 23,1 - 24,33) predniesli rozlúčkové reči a požehnali izraelský ľud.

8. Iné paralely sú výzva, aby sa ľud posvätil pred zjavením sa Jahveho (porov. Ex 19,10 s Joz 3,5), orodovanie za Izrael, ktorý sa previnil voči Bohu (porov. Ex 32,11-14; Nm 14,13-19; Dt 9,25-29 s Joz 7,6-9), ako aj Mojžišova a Jozueho funkcia prostredníkov pri uzavretí zmluvy medzi Jahvem a izraelským ľudom (porov. Ex 24 s Joz 24).

K týmto paralelám treba pridať texty, v ktorých sa hovorí, že Jozue výslovne splnil Mojžišove príkazy. Tak to bolo v prípade, keď vyzval kmene Rubena, Gáda a Východného Manassesa, aby sa zúčastnili s ostatnými kmeňmi na dobytí Kanaánu (porov. Joz 1,12-18 s Nm 32 a s Dt 3,12-20), keď postavil oltár na vrchu Ébal [Hebal] (porov. Joz 8,30-35 s Dt 27,1-26), keď dal vyhubiť obyvateľov krajiny (porov. Joz 11,15 s Dt 20,16) a Anakitov [Enakitov] (porov. Joz 11,21 s Dt 9,2), keď rozdeľoval krajinu lósom (porov. Joz 14,2 s Nm 34,13), keď určoval útočištné miesta (porov. Joz 20 s Nm 35,9-15 a Dt 19,1-10) a levitské mestá (porov. Joz 21,1-42 s Nm 35,1-8).

Jozue sa na rozdiel od váhavého Mojžiša predstavuje v Biblii nielen ako rozhodná vodcovská osobnosť, ale je úmyselne portrétovaný ako ideálny vodca Izraela, ktorý úplne a presne zachováva Mojžišove nariadenia (porov. Joz 1,7-8; 11,15).

Spomenuté paralely s Mojžišom a idealizovanie Jozueho prezrádzajú, že Kniha Jozue je literárnym dielom, v ktorom sú spracované a zachované biblické tradície, takže je veľmi ťažko dostať sa k historickému Jozuemu. Všetky správy o ňom a o zaujatí Kanaánu možno však podľa všeobecne prijatej mienky biblistov zaradiť do historického obdobia druhej polovice 13. stor. pred Kr.

2. Kanaán v období dobytia izraelskými kmeňmi

2.1. Historické obdobie na konci 13. stor. pred Kr. bolo veľmi výhodným časom na zaujatie Kanaánu. Zemepisná oblasť "Úrodného polmesiaca" (spoločný názov, ktorým sa v biblických vedách zhruba označujú krajiny Blízkeho východu) bola dejiskom rušných udalostí zapríčinených najmä nájazdmi "národov mora". V tom období Kanaán nebol pod nadvládou nijakej politickej mocnosti, ako to bolo v predchádzajúcich storočiach, keď ho mali pod kontrolou Egypťania, Chetiti, Chorejci (Mitanni) a Asýrčania. Nadvláda Egypťanov nad Kanaánom sa chýlila ku koncu, i keď je historicky dokázané, že až do 12. stor. pred Kr. mali ešte stále v moci opevnené mestá Megiddo, Bétšan a Gezer. Chetitská ríša v Malej Ázii bola oslabená ustavičnými vpádmi "národov mora" a iných etnických skupín a bola už odsúdená na zánik. Nezávislé malé kráľovstvá sa utvárali v Edome, Moabe a v Ammone. Politické vákuum vytvorilo výhodnú príležitosť, aby sa izraelské a iné kmene usídlili v Kanaáne (pozri mozaiku etnických skupín, o ktorých sa hovorí v Joz 3,10).

2.2. Charakteristickou črtou politickej štruktúry v Kanaáne bolo jestvovanie početných štátikov vo forme opevneného mesta. Egypt po stáročia uznával a mal pod kontrolou toto politické zriadenie, lebo tieto malé kráľovstvá boli voči nemu lojálne a platili mu poplatky. Egypt mal na Kanaán veľký vplyv aj po kultúrnej stránke, ale rešpektoval miestne náboženské predstavy a kulty, ako o tom svedčia ugaritské texty. Hlavnými božstvami kanaánskeho panteónu bol boh El, ktorého však čoskoro nahradil Baal (Hadad), bohyňa plodnosti Aštarta a bohyňa vojny Anat.

3. Pôvod Knihy Jozue

3.1. Z hľadiska literárnej kompozície Knihy Jozue donedávna (asi do r. 1945) prevládala mienka kritikov, ktorí tvrdia, že tento starozákonný spis bol pokračovaním rôznych tradícií Pentateuchu, s ktorým tvoril kompletné literárne dielo, tzv. Hexateuch (gréc. hexáteuchos = šesť zvitkov). Hlavným argumentom tejto teórie bolo, že až v Knihe Jozue sa opisuje obsadenie Kanaánu izraelskými kmeňmi, bez ktorého by opis cesty Izraelitov do zasľúbenej zeme, rozpracovaný v Pentateuchu, zostal nedokončený. M. Noth však vo svojej štúdii správne vyvodzuje, že proti názoru o historickom a literárnom jestvovaní Hexateuchu svedčí už sám fakt, že Kniha Jozue je v židovskom kánone prvým spisom spomedzi skorších prorokov, a teda patrí do inej skupiny kníh ako tóra.

3.2. Ďalším literárnym štúdiom sa prišlo na to, že Joz je pravdepodobne dielom tzv. deuteronomistu alebo deutoronomistickej historiografie, ku ktorej patria aj knihy Dt, Sdc, 1-2 Sam a 1-2 Kr. Podľa tohto názoru zostavil všetky uvedené knihy deuteronomista ako jednotné súborné dielo. Kniha Jozue je teda v dnešnej podobe dielom neskoršieho redaktora, ktorý použil staré tradície o obsadení Kanaánu, spracované viac-menej vo forme literárnych jednotiek obsahujúcich naratívne, historické, liturgické texty, zoznamy miest atď. Vznik knihy sa kladie do 7. stor. pred Kr., do čias kráľa Jošiáša [Joziáša] (640-609).

3.3. Neskorší pôvod knihy potvrdzujú aj časté etiologické vysvetľovania rôznych, najmä zemepisných názvov v rozprávaní o udalostiach súvisiacich s Jozuem. Tieto etiologické rozprávania sa vo všeobecnosti končia poznámkou: "… jestvuje, je až podnes" (porov. 4,9; 5,9; 6,25; 7,26; 8,28.29; 9,27; 10,27; 13,13; 14,14; 15,63; 16,10), t.j. až do času, keď bola napísaná Kniha Jozue. Týmto etiologickým rozprávaniam sa podobajú aj etymologické vysvetlenia uvedené vo forme epizódy v hlavnom deji, ako napr. 5,3; 22,34.

3.4. Cieľom knihy podľa deuteronomistickej koncepcie nie je zachytiť systematicky na spôsob kroniky udalosti a príhody z postupného dobývania Kanaánu, ale podať súhrnné svedectvo o tom, že Jahve splnil svoje prísľuby a svoju zmluvu s praotcami, podľa ktorej sa ich potomkovia mali dostať do zasľúbenej zeme. Pre redaktorov knihy teda zaujatie Kanaánu nie je profánnym, ale teologickým faktom: je udalosťou dejín spásy, podstatnou časťou Jahveho plánu so svojím ľudom. V časoch, keď redaktori pracovali na definitívnej úprave knihy, zdalo sa, že uskutočnenie Božieho plánu nie je vo výhľade. Severné kráľovstvo zaniklo a Južné bolo vo veľkom nebezpečenstve. V tomto historickom kontexte opísanie národa úplne zjednoteného pod vedením Jozueho malo prorocký význam: sám Jahve je uskutočňovateľom a garantom náboženskej a politickej jednoty svojho ľudu pod podmienkou, že izraelský národ zachová čistotu monoteistickej viery, predpisy Zákona, požiadavky zmluvy a jednotu kultu.

4. Kniha Jozue a história

4.1. Kompilátori Knihy Jozue chápali a interpretovali udalosti spojené so zaujatím Kanaánu v zmysle dejín spásy, a preto nevenovali veľkú pozornosť ich zaradeniu do súvekých svetových dejín. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov sa postupné obsadenie Kanaánu izraelskými kmeňmi pod vedením Jozueho uskutočnilo asi v r. 1220-1200 pred Kr. Archeologické vykopávky vo všeobecnosti potvrdzujú biblické správy. Z druhej strany však väčšina jednotlivých udalostí opísaných v Joz sa nedá historicky dokázať. Teda ani dobytie Jericha (porov. 5,13 - 6,27), ani mesta Aj (porov. 7,1 - 8,29) nemožno archeologickými vykopávkami overiť. Správy o dobytí miest ako je Debir [Dabir] (porov. 10,38 n.), Lakiš [Lachiš] (porov. 10,31 n.), Eglón (porov. 10,34 n.) a Chasór [Asor] (porov. 11,10) sa síce zhodujú s archeologickými nálezmi o ich zničení v 13. stor. pred Kr., ale nedá sa dokázať, že ide vždy o tie isté udalosti (napr. Chasór bol zničený asi o storočie skôr ako Lakiš).

4.2. To isté treba povedať aj o detailoch: v Knihe Jozue sa nespomínajú nijaké osobitné zvyky, geopolitické údaje či ručné výrobky, ktoré by patrili iba do obdobia zaujatia Kanaánu; skoro všetky možno zaradiť do neskorších čias. Okrem toho politická, hospodárska a sociálna situácia, ktorá tvorí pozadie udalostí opísaných v Knihe Jozue, predpokladá historické obdobie 10.-8. stor. pred Kr. Tak napríklad zoznam levitských miest nemohol byť urobený pred 8. stor., lebo väčšina spomínaných miest vtedy ešte neexistovala. Celý opis dobytia zasľúbenej zeme ako víťazné vojenské ťaženie pod vedením Jozueho je zidealizované. Na konci jeho života sa poznamenáva, že "ešte zostalo veľmi mnoho krajiny, ktorú treba obsadiť" (Joz 13,1). Podmanenie Kanaánu bolo v skutočnosti výsledkom pomalého infiltračného procesu, ktorý sa skončil až za Dávidových čias.

5. Rozdelenie knihy

Knihu Jozue možno rozdeliť na tieto časti:

  1. Obsadenie Kanaánu (1,1 - 12,24):
    1. Úvod: prípravy (1,1-18)
    2. Vyzvedači a Rachab v Jerichu (2,1-24)
    3. Prechod cez Jordán (3,1-17)
    4. Gilgalský [Galgalský] pamätník (4,1-24)
    5. Obriezka a slávenie Paschy v Gilgale [Galgale] (5,1-16)
    6. Pád Jericha (6,1-27)
    7. Akánov [Achanov] zločin (7,1-26)
    8. Pád Aja [Haja] (8,1-29); oltár na hore Ébal [Hebal] (8,30-35)
    9. Rokovanie s Gibeónčanmi [Gabaončanmi] (9,1-27)
    10. Dobytie južného Kanaánu (10,1-43)
    11. Dobytie severného Kanaánu (11,1-15)
    12. Záverečná správa o dobytí Kanaánu (11,16 - 12,24).
  2. Rozdelenie Kanaánu (13,1 - 21,45):
    1. Rozkaz Jahveho (13,1-14).
    2. Podiel Zajordánskych kmeňov (13,15-33):
      1. Rubenov kmeň (13,15-23)
      2. Gádov kmeň (13,24-28)
      3. Manassesov (Východný) kmeň (13,29-33).
    3. Podiel Predjordánskych kmeňov (14,1 - 19,51):
      1. Prípravy (14,1-5) a Kálebov podiel (14,6-15)
      2. Júdov kmeň a rozšírenie Kálebovho podielu (15,1-63)
      3. Jozefov kmeň, Efraimovi synovia a Manassesov (Západný) kmeň (16,1 - 17,18)
      4. Súpis zeme a losovanie v Šíle (18,1-10)
      5. Benjamínov kmeň (18,11-28)
      6. Simeonov kmeň (19,1-9)
      7. Zabulonov kmeň (19,10-16)
      8. Issacharov kmeň (19,17-23)
      9. Ašerov [Aserov] kmeň (19,24-31)
      10. Neftaliho kmeň (19,32-39)
      11. Danov kmeň (19,40-48)
      12. Jozueho podiel (19,49-51).
    4. Útočištné mestá (20,1-9)
    5. Levitské mestá (21,1-42) a záver (21,43-45).
  3. Dodatky (22,1 - 24,33):
    1. Návrat zajordánskych kmeňov (22,1-34)
    2. Jozueho závetná reč (23,1-16)
    3. Obnova zmluvy ľudu s Jahvem v Šekeme [Sicheme] (24,1-28)
    4. Záverečné poznámky (24,29-33).

6. Teologický význam Knihy Jozue

6.1. Víťazné dobytie Kanaánu a obsadenie zasľúbenej zeme je náboženskou epopejou izraelského národa. Obsadenie Kanaánu možno v dejinách spásy vyvoleného ľudu porovnať s vyslobodením z Egypta. V obidvoch prípadoch sa vyzdvihuje Jahveho pôsobenie v živote Izraela. Boh sprevádza svoj ľud, ochraňuje ho, bojuje po jeho boku a zaisťuje mu víťazstvo nad nepriateľmi. Rozdelenie zasľúbenej zeme poukazuje na Jahveho dobrotu a starostlivosť o všetky izraelské kmene. V tomto svetle treba čítať dlhé zoznamy miest zasadené do niektorých statí knihy (porov. napr. hl. 13; 15; 16).

6.2. Hlavné etapy obsadenia zasľúbenej zeme sú vyznačené mimoriadnymi Božími zásahmi. A všetko je oslávené štyrmi veľkými náboženskými úkonmi: prvou Paschou v Palestíne (porov. 5,10), obriezkou ako znakom zmluvy (porov. 5,2-9), prečítaním Zákona na vrchu Ébal [Hebal] (porov. 8,30-35) a slávnostným obnovením zmluvy v Šekeme [Sicheme] (porov. 24,16-28). V knihe sú zaznačené udalosti, ktoré svojím náboženským obsahom hlboko pôsobia na dušu pozorného čitateľa, ako je napr. prechod cez Jordán (porov. 3,1 - 5,5), funkcia archy v tejto dejinnej udalosti (porov. 3,1-17) a pád Jericha (porov. 6,1-27). Prechod cez Jordán je paralelou prechodu cez Červené more; manna prestala, keď Izraeliti jedli z plodov kanaánskej krajiny (porov. 5,11 n.).

6.3. Kniha Jozue pripomína Izraelitom, že sú povinní zostať verní Jahvemu aj uprostred pohanských národov, ktoré nepoznajú pravého Boha a predstavujú pre Izrael stále nebezpečenstvo, že bude uctievať ich božstvá. Preto Jozue obnovuje zmluvu ľudu s Bohom a ľud slávnostne sľubuje, že bude slúžiť iba Jahvemu. Odporúčania, ktoré sa v knihe osobitne zdôrazňujú, sú solidárnosť ľudu, zodpovednosť vodcu a jeho povinnosť byť v ustavičnom spojení s Bohom.

Jozueho meno sa v hebrejčine stotožňuje s Ježišovým menom, a preto dalo podnet k ich porovnaniu. Obidvaja voviedli Boží ľud do zasľúbenej zeme: Jozue do Kanaánu, Ježiš do Božieho kráľovstva.