Úvod do Knihy Sirachovcovej

1. Názov, autor, pôvod a text spisu

1.1. Názov. V najdôležitejších gréckych rukopisoch má Kniha názov: „Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho“ (Sofía Jesú hyjú S[e]irách) alebo „Sirachova múdrosť“ (Sofía S[e]irách). V židovskej literatúre je známa pod názvom „Príslovia syna Sirachovho“, alebo jednoducho „Ben Sira“. Kresťanská tradícia, aspoň od čias Cypriána (200/10-258), ju označuje názvom Ecclesiasticus (t. j. typicky »Cirkevný spis«) – prevzatým zo Starolatinského prekladu (Vetus Latina) –, lebo Kniha sa v Cirkvi bežne používala ako pomôcka pri vyučovaní katechumenov a novokrstencov. Pod týmto titulom sa uvádza aj vo Vulgáte, kým v Novej Vulgáte sa nazýva: Liber Ecclesiasticus (= Kniha Ekleziastikus). V moderných rečiach sa ujal názov podľa gréckeho textu »Siracides«, meno odvodené od otcovho mena (patronymikon), v poslovenčenej podobe »Sirachovec«, alebo »Kniha Sirachovcova«.

1.2. Autor. Táto kniha sa líši od ostatných starozákonných kníh (s výnimkou prorockých spisov) tým, že uvádza meno svojho autora. Asi pod vplyvom helenizmu sa autor na konci svojho diela (porov. 50,29[27]) »podpisuje«: „Jezus, syn Sirachov, [syn] Eleazarov“ (hebr. ben Sirá = Sirachov syn). Býval v Jeruzaleme (porov. 50,29[27]), pochádzal zo zámožnej rodiny a patril do triedy soferím (hebr. = »pisári«), čiže znalcov a učiteľov Zákona (porov. 38,25[24]). Od mladosti sa s láskou venoval štúdiu Zákona a v dospelom veku otvoril školu (porov. 51,31[23]), aby mohol iným (porov. 24,47[34]; 33,18) – najmä mladým ľuďom aristokratickej spoločnosti – odovzdať ovocie svojho zanieteného úsilia o dosiahnutie múdrosti (porov. 51,18-38[13-30]) a výsledok svojich úvah (porov. 32,19[15]) a poučení z ciest a z dlhej životnej skúsenosti (porov. 34,9-20[17]). Viac ráz bol v smrteľnom nebezpečenstve (porov. 34,13[12]) a v rôznych ťažkostiach (porov. 51,1-17[12]), ale Pán ho z nich vždy zachránil. Vo všeobecnosti mal však pokojný a šťastný život v rodinnom kruhu milovanej manželky (porov. 36,23-28[21-27]) a svojich detí (dcér, porov. 7,26-27[24-25]; 22,4-5; 42,9-11), ktoré vychovával prísne, aby mu v budúcnosti neboli na hanbu (porov. 30,7-13). Z úradného tónu, akým upozorňuje veľmožov a predstaviteľov ľudu (porov. napr. 33,19), možno uzatvárať, že mal v Jeruzaleme vysoké spoločenské postavenie a dôležitú funkciu vo verejnej správe (porov. 39,4). Ale aj napriek jeho veľkej úcte ku kňazstvu, k chrámu a k bohoslužbe (porov. 50,5-23[21]), nič nás neoprávňuje predpokladať, že bol kňaz. A zdá sa, že až ku koncu svojho života sa odhodlal „napísať niečo, čo by slúžilo výchove k múdrosti, aby tí, ktorí túžia po poznaní a zaoberajú sa týmito vecami, tým viac pokračovali v živote podľa Zákona“, ako to v prológu výstižne vyjadril grécky prekladateľ knihy [10].

1.3. Pôvod spisu. Hebrejský text – ktorý ešte poznal aj Hieronym (asi 347-419/20) – sa nezachoval asi preto, že ho Židia neprijali do kánonu biblických spisov. Našťastie autorov vnuk, ktorý emigroval do Egypta, preložil ho pre tamojších Židov do gréčtiny. Tento preklad, zaradený do Septuaginty, uznala Cirkev za inšpirovaný a prijala ho do kánonu biblických spisov. Patrí k deuterokánonickým knihám Starého zákona. Autorov vnuk napísal k svojmu prekladu krátky prológ (podľa všeobecne prijatej mienky biblistov nie je inšpirovanou čiastkou spisu), z ktorého možno vyvodiť niektoré dáta o pôvode knihy. Okrem iného hovorí o sebe, že prišiel v 38. roku vlády Ptolemaia Euergeta, t.j. v roku 132 pred Kr. do Egypta [27 – 28]. Čoskoro nato začal prekladať do gréčtiny hebrejské dielo svojho starého otca [30], ktoré muselo vzniknúť asi 50-60 rokov (dve generácie) predtým, teda okolo r. 180 pred Kr. Tento časový termín potvrdzuje aj chválospev o veľkňazovi Šimonovi, Oniášovom synovi (porov. hl. 50). Z tohto textu vyplýva, že ho autor poznal osobne, ale že v čase, keď písal Knihu, bol už mŕtvy. Ide určite o Šimona II., ktorý bol veľkňazom od r. 219 do r. 196 pred Kr. Ďalším dôkazom pre toto datovanie Knihy je fakt, že autor v nej nespomína ani dobytie Jeruzalema, ani zrúcanie chrámu Antiochom IV. Epifanesom v r. 168, ale robí narážky na situáciu, ktorá predchádzala tieto tragické udalosti (porov. napr. 35,23[21]; 41,11-13[8-10]). Toto obdobie nadvlády Seleukovcov v Palestíne (od r. 198 pred Kr.), ktorí postupne zavádzali násilnú helenizáciu Židov, je historickým pozadím Sirachovcovej knihy, v ktorej autor silne obhajuje tradíciu Otcov. (O helenizme a helenizácii pozri na s. 1804).

1.4. Text knihy. Pôvodný hebrejský text knihy sa úplne stratil. Zachovalo sa z neho iba viacero citátov v rabínskych spisoch vo forme florilégií (výbery výrokov). Až r. 1896-97 objavili v káhirskej geníze (sklad opotrebovaných biblických rukopisov pri židovskej synagóge) viacero listov jej hebrejského textu z 10.-11. storočia. K tomu r. 1955 objavili v Qumráne dva dôležité fragmenty z 1. stor. pred Kr. a r. 1964 časť hebrejského zvitku z rokov 100-70 pred Kr. na brehoch Mŕtveho mora v pevnosti Masada, ktorá r. 73 po Kr. padla do rúk Rimanov. Vcelku máme teraz takmer tri pätiny Knihy Sirachovcovej v hebrejskom znení.

Kritické štúdium týchto rukopisov a rabínskych citátov svedčí o tom, že prv než začal autorov vnuk knihu prekladať, jestvovali už prinajmenej dve recenzie (úpravy) hebrejského textu. Potvrdzuje to už aj sám grécky preklad, ktorý má tiež dva textové typy: tzv. primárny (GR I = kratší text majuskulových kódexov) a sekundárny text (Gr II = dlhší text minuskulových kódexov). Primárny grécky text – dielo autorovho vnuka – je preklad z primárneho hebrejského textu, o ktorom svedčia Vatikánsky, Sinajský a Alexandrijský rukopis a uvádza sa takmer vo všetkých vydaniach Septuaginty. Na jeho základe sú urobené skoro všetky preklady do moderných rečí. Sekundárny grécky text (z 1. stor. pred Kr.) predstavuje iný typ hebrejského textu a je podkladom niektorých starších prekladov do hovorovej reči. Vulgáta podáva text Starolatinského prekladu (Vetus Latina) urobeného z primárneho gréckeho textu, s viacerými dodatkami. Teda história textu a prekladov Knihy Sirachovcovej je veľmi komplikovaná. Grécky text je dlhší ako hebrejský a latinský je ešte dlhší. Vo všeobecnosti však možno povedať, že dlhý latinský text Vulgáty (i Novej Vulgáty) podáva verný preklad gréckeho textu urobeného z hebrejského originálu.

Podkladom nových prekladov do moderných jazykov je vo väčšine prípadov grécky text Septuaginty, ale niektoré katolícke preklady sú urobené z latinského textu, čo je často príčinou nezhody pri citovaní textov. Preto treba v každom prípade jasne uviesť, ktorý text je podkladom toho-ktorého prekladu. V týchto úvodných poznámkach jednozväzkového vydania Biblie sa odkazy na text Knihy Sirachovcovej z pochopiteľných dôvodov vzťahujú na jestvujúci preklad spisu z dlhého latinského textu do slovenčiny. Ak sa odkaz zhoduje s prekladmi urobenými z gréckeho textu, uvádza sa odkaz jednoznačne v okrúhlej zátvorke (napr. 33,19; 22,4-5); v odlišnom prípade sa rozdielne číslovanie veršov v prekladoch z gréckeho textu udáva hneď v hranatej zátvorke (napr. 35,23[21]; 41,11-13[8-10]).

2. Cieľ, obsah a rozdelenie knihy

2.1. Cieľ knihy. Keď Židom hrozil neblahý vplyv helenizácie, autor sa dáva do písania, aby čelil tomuto nebezpečenstvu a chránil náboženské a kultúrne dedičstvo judaizmu. V úsilí presvedčiť svojich spoluvercov, že Izrael má v zjavenom Zákone pravú Múdrosť – a preto nemusí vonkoncom nič závidieť fascinujúcim, ale klamlivým výdobytkom helenistického myslenia a civilizácie –, podáva majstrovskú syntézu tradičného náboženstva potvrdeného a overeného svojou dlhou životnou skúsenosťou. Grécky prekladateľ chce rozšíriť vplyv tejto praktickej príručky dobrého správania aj na každého Žida v diaspóre, ktorý túži ostať verný Zákonu a zachovať si svoju náboženskú a národnú identitu. Slovom, autor sa obracia na všetkých, čo sa chcú správať ako pravoverní Židia vo svete a v časoch, ktoré sa podstatne zmenili. Kniha je síce dielom konzervatívne založeného, ale osvieteného Žida, ktorý chce zachrániť podstatu, a preto poukazuje na základné pravdy, pričom si je jasne vedomý, že je zbytočné ignorovať novú kultúrnu situáciu.

2.2. Obsah. Spis patrí k neskoršej židovskej literatúre a ako taký sa zaraďuje medzi didaktické, čiže poučné knihy Starého zákona. Po formálnej stránke sa podobá Knihe prísloví, ale jej výroky sú viac rozvedené a usporiadané do tematických skupín, ktoré v hebrejskom texte uvádza príslušný nadpis. Kniha obsahuje veľa poučení a pravidiel pre život a pre ľudské spolunažívanie v najrozličnejších okolnostiach a situáciách denného života. Tento rôznorodý materiál je spojený do harmonického celku ústrednou myšlienkou „bázne pred Pánom“, ktorá sa tiahne ako zlatá niť celým dielom. V Knihe je viacero literárnych druhov, napr. hymny (porov. napr. 42,15 – 43,37[33]; 39,16-41[12-35]), vďakyvzdania (porov. 51,1-17[12]), žalospevy (porov. 36,1-19[17]) atď. Osobitnú zmienku si zasluhuje chvála personifikovanej múdrosti (porov. 24,5-31[3-22]) a chvála Otcov (porov. 44,1 – 50,28[26]).

2.3. Rozdelenie knihy. Knihu Sirachovcovu nie je ľahké rozdeliť. Jej autor je Semita a učiteľ múdrosti, a ako taký píše podľa kritérií, ktoré sú v mnohom odlišné od nášho spôsobu myslenia a písania. Zo štúdia spisu okrem toho vyplýva, že autor v ňom zhrnul náuku a rady, ktoré predtým ústne vyučoval a zoskupil ich podľa príbuzných tém do väčších-menších literárnych jednotiek bez striktne vymedzenej štruktúry a logickej súvislosti. To malo za následok, že v knihe často opakuje tie isté rady bez toho, žeby ich rozviedol, alebo k nim niečo pridal. Biblisti zhruba, i keď na základe rozličných hľadísk, rozdeľujú knihu na dve časti s dodatkom. Podľa tých, ktorí vychádzajú z formálnej stránky spisu, sú to hl.1 – 2324 – 50, lebo každá časť začína chválou múdrosti. Viacerí, ktorí pozerajú na Knihu z hľadiska obsahu, rozdeľujú ju na takéto dve časti:

  1. Zbierka rozličných sapienciálnych výrokov, ktoré dôrazným, náučno-moralizujúcim spôsobom napomínajú k nábožnému a čnostnému životu (1,1 – 42,14).
  2. Meditatívna oslava Božích diel vo stvorení a v dejinách izraelského národa (42,15 – 50,28[26]) s epilógom (50,29[27]-31[29]) a dodatkom (51,1-38[30]).

3. Dôležitosť knihy

3.1. Doklad o skorom judaizme. Dôležitosť Knihy Sirachovcovej spočíva predovšetkým v tom, že podáva písomné svedectvo o období, v ktorom sa už jasne začali rysovať charakteristické črty judaizmu ako vyvinutej formy biblického náboženstva. Autor spisu podáva informácie o podstatných znakoch skorého, mnohotvárneho judaizmu, v ktorom sa potom zakorenilo kresťanstvo. Tento judaizmus je značne odlišný od rabínskeho judaizmu, ktorému dala po zničení Jeruzalema a chrámu (r. 70 po Kr.) vládnuca strana farizejov monolitickú podobu. Preto treba judaizmus Sirachovcovej knihy skúmať a chápať vo svetle bohatej intertestamentárnej literatúry, do ktorej patria starozákonné apokryfy, qumránske spisy, diela Filóna Alexandrijského (asi r. 20 pred Kr. – 50 po Kr.), Jozefa Flávia (r. 37-97 po Kr.) a iné židovské spisy posledných predkresťanských storočí.

3.2. Svedok o zbierke biblických spisov. Sirachovec je tiež dôležitým svedkom o takmer práve utvorenej zbierke starozákonných kníh. Na začiatku prológu sa spomína ich trojdielne zoskupenie: „Zákon, proroci a iní svätopisci“ (porov. aj 39,1-3), ktoré sa stalo klasickým delením spisov Starého zákona (porov. Lk 24,44). V knihe sa citujú alebo viac-menej explicitne uvádzajú Pentateuch, Jozue, knihy Samuelove, kráľov, kroník, Jób (porov. 49,11[9] v hebrejskom texte), Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Dvanásti proroci (zvlášť MalachiášAggeus), Nehemiáš. Kniha žalmov sa pripisuje Dávidovi a Kniha prísloví Šalamúnovi.

3.3. Význam knihy v judaizme. I napriek tomu, že Kniha Sirachovcova nebola prijatá do židovského kánonu, kolovala naďalej po Palestíne v jej pôvodnom hebrejskom znení. Nasvedčuje tomu fakt, že v 2. stor. jeden kresťan urobil z jej hebrejského exemplára sýrsky preklad. Tešila sa veľkej obľube najmä v kruhu príslušníkov qumránskej sekty esénov, ako aj neskorších stúpencov radikálneho antirabínskeho hnutia, karaitov. Mala však veľký vplyv aj na sám rabínsky judaizmus (obdobie od 1. do začiatku 7. stor. po Kr.). Často sa cituje v talmude (zbierka zákonov a náboženských tradícií postbiblického judaizmu) a kladie sa na úroveň Pirké avót (hebr. = »Výroky Otcov«), základného spisu židovskej literatúry. Kniha Sirachovcova značne vplývala aj na synagogálnu liturgiu, najmä na texty Dňa zmierenia (yóm kippúr) a na modlitby šemone esre (hebr. = »Osemnásť dobrorečení«), ktoré sa v mnohom podobajú (Sir 36,1-19[17]) a majú ešte aj dnes výsostné postavenie v synagogálnom kulte a v súkromnom živote pravoverných židov.

3.4. Kniha Sirachovcova a Nový zákon. V novozákonných spisoch sa Sirachovcova kniha necituje ani raz explicitne, ale je v nich niekoľko textov, ktoré sú si obsahom alebo zmyslom podobné (porov. Mt 11,25-30Sir 51,18-19[13-14]; Jak 1,20Sir 1,28[22]; Jak 5,3Sir 29,13[10] atď.). Viacerí biblisti vidia určitý paralelizmus medzi funkciou Zákona v Sirachovcovej knihe a pojmom Logos (Slovo) v prológu Jánovho evanjelia, ako aj medzi Sirachovcovou chválou múdrosti a jej pojmom v Pavlových listoch (porov. napr. 1 Kor 1,24.30; Kol 2,3). O veľkej úcte Knihy Sirachovcovej v prvotnom kresťanstve svedčí už sám názov Ekleziastikus, »cirkevná kniha« a jej používanie pri príprave a výchove katechumenov. I napriek začiatočným pochybnostiam o jej kánonickosti, použili ju vo svojich dielach viacerí cirkevní Otcovia, ako napr. Klement Alexandrijský (asi 150-215), ktorý ju cituje vyše 60-krát.

4. Náuka knihy

Vo všeobecnosti možno povedať, že Sirachovcova náuka je tradičná a konzervatívna. Spomenieme preto len tie témy jeho učenia, v ktorých sa líši od svojich predchodcov.

4.1. Múdrosť. „Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho a je pred vekmi… Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom, pre veriacich bola stvorená spolu s nimi už v materskom lone.“ (1,1.16[14]) Tieto dva výroky na začiatku Knihy jasne hovoria o dvojitom pojme múdrosti. Ona je v Bohu a u Boha, presahuje svet a je nezávislá od neho, ale z Božej dobroty je »stvorená« a darovaná človeku. Autor poeticky personifikuje múdrosť ako prostredkyňu medzi Bohom, človekom a vesmírom. Podľa Božieho úmyslu je ideálnym plánom dokonalosti všetkého, čo existuje. Vo stvorení sa prejavuje ako súlad všetkého tvorstva (porov. 1,1-10) a v človeku pôsobí ako »bázeň pred Pánom« (porov. 1,11-25[20]). Tento výraz v plnom a v pravom zmysle slova znamená vieru, odovzdanosť, vernosť a lásku k Bohu. V danej stati sa preto zdôrazňuje, že bázeň pred Pánom je „počiatkom“ (v. 16[14]), „plnosťou“ (v. 20[16]), „korunou“ (porov. v. 22[18]) a „koreňom“ (porov. v. 25[20]) múdrosti. Slovom, je ideálnym prejavom ľudskej dokonalosti. V oslavnom predstavení seba samej (porov. 24,1-31[22]) vystupuje múdrosť ako zosobnená Božia vlastnosť, ktorá mala dôležitú funkciu pri stvorení a usporiadaní sveta (porov. vv. 1-11[7]), ktorá sa nakoniec usadila v Izraeli a priniesla mu bohaté ovocie spásy (porov. vv. 12-31[8-22]).

Charakteristickým znakom Sirachovcovho učenia je, že múdrosť identifikuje s tórou, so Zákonom (porov. 24,32-47[23-34]; pozri aj 19,18[17]; 15,1), lebo je Božím slovom, zjavením jeho vôle, ale aj princípom ľudského konania. Pritom však autor kladie veľký dôraz na ľudskú múdrosť, ktorú opisuje podľa tradicionálnych kritérií: radosť zo života (porov. 14,11.14; 30,22-27[21-25]); starosť o zdravie (porov. 30,14-17); opatrnosť v zaobchádzaní s ľuďmi (porov. 8,1-22[19]); správa majetku (porov. 33,20-24; 42,6-7); rozvážnosť (porov. 3,19-26[17-24]; 10,6-22[18]); opatrnosť v reči (porov. 4,29[24]; 5,15[13]; 27,6-8[5-7]); boj proti lenivosti (porov. 22,1-2); správne užívanie majetku (porov. 13,30[24]; 40,13); milosrdenstvo s biednymi (porov. 29,11-18[8-13]), život v bázni Božej (porov. 34,21 – 35,26[34,18 – 35,24]) atď. Múdry človek je teda naozaj ideálnym a dokonalým človekom.

Na ilustráciu svojho učenia o múdrosti autor poukazuje na Božiu slávu, ktorá sa prejavila v behu izraelských dejín aj v živote slávnych predkov (porov. 44,1 – 49,19[16]). Tieto biblické osobnosti predstavuje ako vzory nasledovateľov múdrosti, čiže ako mužov, ktorí sa pod jej vedením stali svätými. V defilé slávnych predkov autor osobitne vyzdvihuje postavy kňazov: Árona (porov. 45,7-27[6-22]) a Pinchasa [Finésa] (porov. 45,28-31[23-26]). A na záver, v rámci slávnostných bohoslužieb v jeruzalemskom chráme, spieva chválospevy na svojho súčasníka, veľkňaza Šimona (porov. 50,1-23[21]).

4.2. Náuka o človeku. Sirachovec má o človeku vysoký pojem, najmä o ľudskej slobode: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia. Ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť. Položil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš. Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi.“ (15,14-17) Preto autor uvádza na viacerých miestach presné teologické vymedzenie hriechu (porov. 3,27-29[26-27]; 21,1-3[2]; 28,2-5; 39,6-7[5] atď.). Na horizonte života múdreho človeka sa musí stále vynárať aj tieň smrti: „Pri všetkých svojich činoch maj na mysli svoj koniec a nikdy nezhrešíš.“ (7,40[36]) „Všetci ľudia sú iba zem a popol“ (17,31b[32b]): neodvratnosť smrti musí byť motívom v úsilí o dobrý život a kritériom pri oceňovaní pozemských hodnôt a skutočností (porov. 14,12-17).

4.3. Ľudská spoločnosť. Podľa Sirachovcovho učenia je základnou bunkou spoločenského života rodina. Na čele rodiny je otec, ktorý má podľa pravidiel orientálnej pedagógie prísne a tvrdo zaobchádzať s deťmi (porov. 30,1-13). Taký istý postoj má zaujať aj muž voči ničomnej a necudnej žene (porov. 25,17-36[13-26]; 42,9-14), ale dobrú a statočnú manželku musí mať nadovšetko rád a musí si ju vážiť (porov. 26,1-4.16-24[13-18]; 36,23-28[21-27]). Autor osobitne vyzdvihuje spoločenské postavenie a povolanie tých, ktorí sa venujú intelektuálnej činnosti (porov. 38,25[24] – 39,15[11]). Od tých, čo majú vo verejnom živote vedúce postavenie, vyžaduje rozvážnosť a otvorenosť (porov. hl. 10). Sociálna etika knihy (porov. 26,25 – 29,35 [26,19 – 29,28]) sa zakladá na všeobecných pravidlách spoločenského správania a dobrej výchovy, ktoré sú však v podstate úsilím uviesť Božie slovo do každodenného života (porov. 30,1 – 32,17[13]). V tomto súvise hovorí autor o vnútornom vzťahu medzi spoločenským životom a kultom, medzi prácou a modlitbou (porov. 34,21[18] – 36,19[17]).

Predhovor gréckeho prekladateľa knihy

Zákon, Proroci a iní (svätopisci), ktorí po nich nasledovali, ­1Zákon, proroci a iní svätopisci, ktorí po nich nasledovali: knihy Starého zákona Židia zoskupili do trojakej zbierky: „Zákon“ naznačuje Knihy Mojžišove, „Proroci“ predstavujú tzv. dejepisné knihy („prvší proroci“) a potom naše terajšie prorocké spisy („proroci neskorší“). V tretej skupine boli poučné spisy (Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Veľpieseň, Knihy Ezdrášove, Ester, DanielParalipomenon = Kroniky; porov. Lk 24,44).
Vnuk Sirachovcov udáva pohnútku, prečo prekladá hebrejský spis svojho starého otca do gréckej reči.
podali nám mnohé a veľkolepé (náuky), pre ktoré patrí Izraelu chvála, že má dobrú výchovu a múdrosť. A tak, ako sa žiada, aby sa čitatelia (Písma) ­2Sám pôvodca venoval svoj spis širšej vrstve čitateľov, lebo v nových pomeroch spisovateľovej doby náboženské poučenie bolo mnohým potrebné. nielen sami stali rozumnými, ale milovníci náuky majú byť spôsobilí či slovom, či písmom stať sa užitočnými aj pre nezasvätencov, môj ded Jezus ­3„Ded“ má tu svoj presný význam (= starý otec) a netreba ho brať v širšom zmysle. sa oddal čo najviac čítaniu tak Zákona, ako aj Prorokov a ostatných otcovských kníh, a keď si tak nadobudol v nich dostatočnú zbehlosť, cítil pohnútku, aby aj sám napísal niečo z toho, čo má vzťah k poučeniu a múdrosti, aby milovníci náuky, ­4Milovníci náuky (t. j. predovšetkým učitelia) nájdu v knihe dobrú príručku pre svoje pôsobenie, keď iných vyučujú. (účastní týchto napomenutí), pridali sa čo najviac k (nim) za svojho života, riadeného podľa Zákona. ­5Život podľa Zákona: Mojžišov Zákon podával Židom smernice pre mnohé životné pomery.

Prosím vás teda, aby ste toto čítanie konali s blahovôľou a pozorne a tiež mi prehliadli, keby sa vám zdalo, že pri niektorých výrazoch je zmysel nedostatočný i pri všetkej vynaloženej námahe pri prekladaní. Lebo nevystihneme význam toho, čo bolo povedané v hebrejskej pôvodine, keď to prevádzame do inej reči. A nielen tento (spis), ale aj sám Zákon, aj prorocké spisy a ostatné Písma (v preklade) nie málo sa líšia od toho, čo nám hovorí pôvodina.

Lebo keď som v tridsiatomôsmom roku za kráľa Euergeta ­6Kráľ Ptolomeus Euergetes panoval samostatne v Egypte od r. 145. Jeho panovnícke roky sa počítajú od r. 170. Vnuk Sirachovcov prišiel do Egypta asi r. 132 pr. Kr. Svoj preklad dokončil asi po r. 117 pr. Kr. prišiel do Egypta a zdržoval som sa tam, našiel som veľmi podobnú, nie malú vzdelanosť, ­7Egyptskí Židia mali už v tom čase svoj preklad posvätných kníh v gréckej reči (menujeme ho Septuaginta, t. j. preklad Sedemdesiatich prekladateľov, značka LXX). a tak som si pokladal za povinnosť, aby som i ja vynaložil nejaké úsilie a námahu na preklad tejto knihy. Mnoho nočného bdenia a učenosti som vynaložil po celý uplynulý čas, až som túto knižku ukončil a vydal pre tých, ktorí by sa chceli v cudzine poučiť a svoje mravy uspôsobovať tak, aby viedli život podľa Zákona.