1. Adresát: kresťanské spoločenstvo v Korinte. Slávne mesto Korint bolo od r. 27 pred Kr. hlavným mestom rímskej provincie Achájsko (v Grécku) a sídlom prokonzula, ktorým bol v čase Pavlovej misionárskej činnosti v Korinte Lucius Janius Gallio, starší brat filozofa Seneku. Mesto vtedy bolo dôležitým politickým, kultúrnym a obchodným strediskom Rímskej ríše. Prispievali k tomu najmä dva prístavy, ktoré ho spájali s celým vtedajším svetom: Kenchry s Malou Áziou, Sýriou a Egyptom, a Lechaion s Itáliou, severnou Afrikou a Španielskom. Obyvateľstvo bolo zložené zo všetkých vtedajších národností. Až dve tretiny obyvateľov boli otroci. Po náboženskej stránke prevládal pohanský synkretizmus a orientálne kulty. Bola tu však aj početná židovská skupina so svojou synagógou (porov. Sk 18,4.8). Bohatstvo a blahobyt mali za následok, že Korint sa stal príslovečným úpadkom mravov a neviazaným životom (napr. »žiť po korintsky« znamenalo »žiť nemravne«). Nie náhodou sa Pavol naširoko rozpisuje o mravnom úpadku pohanov práve v Liste Rimanom (porov. 1, 18-32), ktorý napísal v Korinte.
Evanjelizácia Korintu. Pavol prišiel do Korintu z Atén na svojej druhej misijnej ceste, pravdepodobne v zime r. 50/51. Našiel tam prácu u židokresťana Akvilu a jeho manželky Prisky, ktorí boli, takisto ako on, výrobcami stanov (porov. Sk 18,2 n.). Po neúspechu v Aténach (porov. Sk 17,34) začal Pavol „slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený“ ohlasovať evanjelium v korintskej synagóge (porov. 1 Kor 2,3). Hneď sa dostal do sporu so Židmi, ktorí ho napokon po poldruharočnom účinkovaní v Korinte predviedli pred súdnu stolicu prokonzula Gallia, aby ho odsúdil (porov. Sk 18,12-16). Dovtedy však Pavol už založil a sformoval početnú a životaschopnú kresťanskú obec. Jej členovia boli poväčšine pohanského pôvodu (porov. 1 Kor 12,2; 8,7; 10,14.20) a patrili prevažne k nižším sociálnym vrstvám (porov. 1 Kor 1,26-29); viacerí však pochádzali aj zo židovstva (porov. Sk 18,8; 1 Kor 1,22-24; 10,32; 12,13). Pre tento rôznorodý pôvod vznikli medzi korintskými kresťanmi napätia medzi Grékmi a Židmi (porov. 1,12-13), medzi otrokmi a slobodnými (porov. 1 Kor 7,21-23; 12,13), medzi mužmi a ženami (porov. 1 Kor 7 passim; 11,3-15; 14,34 n.) a medzi majetnými a nemajetnými (porov. 1 Kor 11,22).
Po Pavlovom odchode pôsobil v Korinte nejaký čas Apollo, výrečný a v Písme vzdelaný kazateľ, ktorého v Efeze Akvila a Priska poučili o kresťanskej viere (porov. Sk 18,24-19,1; 1 Kor 3,6; 16,12). Za svojho pobytu v Efeze (r. 56/57) Pavol urobil do Korintu »bleskovú návštevu«, ale, ako sám napísal, „v zármutku“ (porov. 2 Kor 2,1); po tejto návšteve napísal „list cez mnoho sĺz“ (porov. 2 Kor 2,4). V Druhom liste Korinťanom 12,14 a 13,1.10 oznamuje ďalšiu návštevu, ktorú aj uskutočnil (porov. Sk 20,1 n.). O živote korintskej cirkevnej obce a o jej vzťahoch s Pavlom podrobne informujú dva listy Korinťanom.
2. Pavlov listový styk s Korinťanmi. Po založení kresťanskej obce v Korinte bol Pavol v čulom listovom styku s tamojšími veriacimi. Podľa údajov v zachovaných listoch Pavol napísal Korinťanom aspoň štyri listy, ktoré biblisti označujú v časovom poradí veľkými písmenami A-D:
| A | = | Takzvaný »list o nemravníkoch« (porov. 1 Kor 5,9 n.), označovaný ako »predkánonický list«. Spis sa nezachoval. |
| B | = | Dnešný Prvý list Korinťanom. |
| C | = | Takzvaný »list sĺz« (porov. 2 Kor 2,4; 7,8). Ide azda o 2 Kor 10 -13 ? |
| D | = | Dnešný Druhý list Korinťanom. |
Otázka, či sa listy A a C stali neskôr časťou dnešných listov B a D (tzv. hypotéza redakcie), nie je doteraz uspokojivo vyriešená.
3. Okolnosti a cieľ listu. Prvý list Korinťanom Pavol napísal na svojej tretej misijnej ceste pri konci svojho trojročného pôsobenia v Efeze (porov. 1 Kor 16,5-9 a Sk 19), pravdepodobne na jar okolo Veľkej noci r. 56 po Kr. Napísanie listu podnietili jednak znepokojivé správy, ktoré Pavlovi priniesli nielen ľudia „z domu Chloe“ (porov. 1,11), ale aj Stefanas, Fortunát a Achaikos (porov. 16,17 n.), ktorí ho prišli navštíviť, a jednak list, ktorým sa Korinťania obrátili na Pavla a žiadali v ňom odpoveď na konkrétne otázky, ktoré sa vyskytli v ich cirkevnom spoločenstve (porov. 7,1; 8,1; 12,1; 16,1).
Podľa spomenutých informácií sa v korintskom spoločenstve vytvorili antagonistické skupiny (porov. 1,11 n.) s tendenciou pestovať kult osobnosti (porov. 3,5 – 4,21) a ohrozovali jednotu Kristovho tajomného tela (porov. 1,10-17). Vyskytli sa aj iné neporiadky: pohoršlivý prípad nemravnosti (porov. 5,1-13), kresťania sa súdili pred pohanskými súdmi (porov. 6,1-11) a neprístojnosti a roztržky na liturgických zhromaždeniach (porov. 11,2-16.18).
Korinťania žiadali od Pavla odpoveď na otázky, ktoré sa týkali manželstva a panenstva (porov. 7,1-16.25-40), mäsa obetovaného modlám (porov. 8,1-13; 10,27-33), hodnotenia mimoriadnych darov Ducha Svätého (porov. hl. 12-14); žiadali tiež, aby sa Apollo vrátil do Korintu (porov. 16,12). V liste pravdepodobne žiadali Pavla aj o vysvetlenie vo veci styku s pohanmi (porov. 5,9-11), sexuálnej slobody (porov. 6,12-20) a vzkriesenia mŕtvych (porov. hl. 15).
List teda rieši konkrétne otázky, ktoré sa vynorili v živote korintskej kresťanskej obce. Preto má ráz príležitostného spisu. Nerozvíja súvislý myšlienkový celok podľa kompozičného rozvrhu, ale postupne preberá jednotlivé konkrétne problémy.
4. Rozdelenie. Podľa toho možno list rozdeliť takto:
Úvod (1,1-9):
Záver (16,1-24):
5. Teologický a pastoračný význam listu. Pri riešení jednotlivých problémov ide Pavol na koreň veci a usiluje sa ich riešiť podľa kristologického kľúča, t. j. vo svetle evanjeliového posolstva o Ježišovi Kristovi (kerygma) a so zreteľom na cirkevnú tradíciu. Pavlove odporúčania (parenéza) sa zakladajú na hlavných pravdách kresťanskej náuky, a preto majú zásadne výchovný ráz. Ich cieľom je formovať a priviesť veriacich k zrelosti kresťanského života. Preto je Prvý list Korinťanom záväzným príkladom súladu medzi pravým vyznaním viery a konkrétnymi otázkami života, medzi teologickou »teóriou« (ortodoxiou) a životnou »praxou« (ortopraxou).
Hoci Pavol rieši konkrétne problémy a osobitnú situáciu korintskej kresťanskej obce, majú jeho odpovede všeobecnú platnosť a sú aktuálne aj v dnešných časoch, lebo Apoštol takmer vždy poukazuje na teologické princípy, ktoré majú nadčasovú platnosť. Napríklad jeho napomenutia proti straníckym tendenciám sa zakladajú na posolstve múdrosti kríža (porov. 1,18-25), z ktorej pochádza pravá múdrosť Ducha (porov. 2,6-16), a na náuke, že Ježiš Kristus je jediný základ viery a Cirkvi (porov. 3,11-15). V prípadoch mravného úpadku kresťanského života sa Pavol odvoláva na novú realitu života veriacich v Kristovi (porov. 5,6 n.; 6,19 n.). Keď hovorí o sociálnom stave kresťanov na tomto svete, poukazuje na základné učenie o ospravodlivení z viery (porov. 7,17-24) a na eschatologické zameranie kresťanského života (porov. 7,29-31). Problém jedenia mäsa obetovaného modlám Pavol rieši vo svetle kresťanskej lásky, pre ktorú sa zrieka osobných názorov a slobody, ak by mali byť príčinou pohoršenia (porov. 8,9-13 a celú úvahu o apoštolovej nezištnosti v hl. 9; pozri aj 10,31-33). Odpoveď na otázku o hodnote duchovných darov (porov. hl. 12 a 14) sa zakladá na Apoštolovej zvesti, že najväčšia zo všetkých chariziem je láska (porov. hl. 13) a že všetky dary Ducha Svätého majú slúžiť Cirkvi (porov. 12,4-12). Aj výklad o podstate a zmysle viery vo vzkriesenie mŕtvych sa zakladá na prvokresťanskom ohlasovaní Kristovho zmŕtvychvstania (porov. 15,3-5), ktoré je základom kresťanskej viery (porov. 15,12-19) a zárukou vzkriesenia veriacich (porov. 15,20-23) v tele podobnom telu zmŕtvychvstalého Krista (porov. 15,44-49).